Dnes musíme Chivu opustiť, pretože o tretej poobede nám odchádza z Urgenču nočný vlak do Taškentu. Poprechádzali sme sa posledný krát uličkami starého mesta, vrátime sa pre batohy a odchádzame. Za bránou mesta skúšame nájsť taxík k tzv. „púštnym pevnostiam“, ale všetci si pýtajú nehorázne peniaze. Nič to, veď skúsime priamo v Urgenči. Za polhodinu stojíme pred vlakovou stanicou a taxikári s úsmevom na perách skúšajú ešte väčšiu sumu ako v Chive. Trvá len chvíľku kým však spadnú o tri štvrtiny a nakoniec zjednáme auto za 13 000 somov na osobu. Ledva sme sa naskladali do malého autíčka a vyrážame na sever k púštnym pevnostiam. V krajine nad Urgenčom je ich v nehostinnej krajine roztrúsených okolo dvadsiatky, ale uvažuje sa že by ich tu mohlo byť dva krát viac. Archeológovia neustále objavujú ďalšie a ďalšie čriepky zabudnutej histórie, ktorá pomáha stavať skladačku starovekého Chorezmu. Keby nám nešiel o tretej vlak mohli sme ich objavovaním stráviť celý deň a čo ma najviac mrzí, nestihneme pevnosť Ayaz Qala. Má byť najzaujímavejšou, ale žiaľ pre nás príliš ďaleko. Musíme si vybrať jednu a po dlhšom uvažovaní padla voľba na pevnosť Toprag Qala. Za Urgenčom krajina vysychá a okolité dedinky naplnil zvírený prach. Sme na okraji púšti Kyzylkum a sem tam sa objaví aj kus piesku alebo celkom pekne vytvarovaná duna. Cestu k pevnostiam nám skrížila mohutná rieka Amur Darja. Rodí sa v nádherných horách tadžického Pamíru, kde jeho vody napája jazero Zorkul. Niektorí dokonca hovoria, že začína v ľadovej jaskyni údolia Wachdžír v oblasti Wachánskeho koridoru. Nech je ako chce, jej dĺžka nakoniec dosahuje okolo 2400 kilometrov a vlieva sa do umierajúceho Aralského jazera. Počas dlhých letných mesiacov sa vplyvom zavlažovania rieka pozvoľna stráca na poľnohospodárskych políčkach a do jazera príde len nepatrná časť. Na druhú stranu rieky sa musíme dostať cez hýbajúci sa pontónový most. Samo o sebe je jazda po moste obrovským zážitkom, nehovoriac o tom že sa dívam na legendárnu rieku Oxus. Prekonával ju aj Alexander Veľký na svojom ťažení a aj dnes jej silný tok zafarbený blatom vzbudzuje rešpekt. Udrie mi do očí, že okolo rieky nie je takmer žiadna zeleň. Keď si predstavím ako ťahá za sebou Eufrat vo Východosýrskej púšti prenikavý pás zelene, tu mi to chýba. V diaľke sa začínajú rysovať rozpadnuté hlinené pevnosti. Kým v Urgenči na stanici náš šofér presne vedel, kde nájde pevnosť Topraq Qala, po ceste zabudol a nevieme ju nájsť. Odbočka k Čiernej pevnosti Qyzyl Qala nás zláka k návšteve a tak sme aspoň radi, že niečo predsa uvidíme.
Rieka Amur Darja, legendárny Oxus Zídeme z hlavnej cesty, urazíme posledných pár kilometrov po prašnej cestičke a sme na mieste. Pomaly objavujeme rozpadnuté hlinené múriky, kusy bývalého opevnenia, ale aj náznaky menších miestností. Prvý krát slúžilo miesto ako pevnosť už v prvom a druhom storočí, ale po jej zničení sa na ňu zabudlo. Začiatkom 13.storočia sa ľudia znovu rozhodli pevnosť postaviť a vdýchli jej po vyše desiatich storočiach život. Osud jej však nikdy neprial a tak ako prvá aj druhá stavba sa rozpadla v čase a všetci ju opustili. Dnes sa nad jej ruinami premávajú veľké havrany, zlovestne krákajúce a trepotajúce krídlami akoby chceli každému kto ju navštívi nahnať strach. Čierna pevnosť patrila k systému obrany, ktorý vznikol v kraji Chorezm a mal chrániť jeho obyvateľov pred cudzími vpádmi. Chránili tiež karavány, pretože tadiaľto viedla stará cesta kľučkujúca medzi pohorím Sultanuizdag. Na obzore sa dvíhajú nádherné čierne kopce. Sú tak zvláštne až precitnem, že mi oči behajú po nich a nie po pevnosti. Nemôžem si pomôcť, ale takú farbu roztiahnutú po horách som ešte nikdy nevidel. Musíme sa vrátiť späť do Urgenču. Tento krát si povieme, že sa pontónovým mostom prejdeme peši. Auto ostalo v zápche a my kráčame po skladačkách, z ktorých postavili most. Bájna Amur Darja je prakticky na dosah ruky. Je to úžasný pocit vidieť ju takto z blízka.
Ruiny Čiernej pevnosti
Kedysi pevnosť, dnes beztvará kopa hliny
Pevnosť je zasadená do zaujímavého prostredia
Magické Čierne hory na horizonte
Niektoré časti pevnosti pripomínajú stavbu
Čierna pevnosť
Múry sa stratili a premenili na hlinu
Púštna krajina na okraji Kyzylkum
Pontónový most cez Amur Darju
Pristavený vlak už čaká v stanici, ale ešte je čas kúpiť si na cestu nejaké drobnosti. Cesta do Taškentu má naprieč celou krajinou trvať okolo 20 hodín. Vlak je poriadne dlhý a tak hľadáme podľa lístkov siedmy vagón. Niekto sa rozložil v našom kupé, ale o chvíľku to sprievodca vyrieši a môžeme konečne zhodiť batohy. Železnica nekopíruje juh krajiny s turkménskou hranicou ako sme išli sem, ale ide priamo stredom púšte Kyzylkum. Prejde hodina, dve, tri, ale krajina za oknom sa odmieta zmeniť. Rovinatá placka posypaná pieskom sa snaží pretekať s vlakom, ale stále má navrch. Raz za čas sa v strede ničoho objaví malá dedinka alebo stany potulných nomádov. Po pár hodinách stojíme v meste Uchquduk (Tri Studne) v srdci púšte. Prechádzame sa v okolí stanice, ale mám pocit akoby mesto zomrelo už dávno predtým ako vôbec rozmýšľali o stavbe železnice. Slnko sa pomaly vpíja do krajiny a tak trávime čas kecaním. Cestu vlakom si užívam a veľmi sa mi páči takto križovať krajinu. Nočnú púšť prikryla hviezdna obloha a pomaly sa aj my uložíme na spánok. Ležiac na tvrdej matraci za neodmysliteľného zvuku koľajníc ešte dlho sledujem krásu hviezd nad púšťou. Nikdy ma neprestane fascinovať. Budím sa a podľa správ sprievodcu máme do Taškentu ešte 2 alebo 3 hodiny cesty. Vonku sa domy v dedinkách zväčšujú, zástavba sa začína zhusťovať a to môže znamenať len jediné. Taškent je na dosah. Už len prekročiť rieku Syr Darja a po niekoľkých ďalších kilometroch brzdíme v stanici hlavného mesta. Batohy necháme v úschovni a rozmýšľame kam sa pôjdeme pozrieť. Pred vstupom do metra si nás zavolajú policajti na bok a veľmi radi by videli naše pasy. Zase sa mi osvedčila metóda kedy na nich treba hovoriť anglicky a tváriť sa, že nerozumiem ani jediné ruské slovo vyletujúce z ich úst. Zatiaľ to vždy fungovalo a keď vidia, že sa nedohovoria, len mávnu rukou a môžem pokračovať. Už z rána slnko poriadne pripeká a tak sa schováme do tieňa stromov neďaleko sochy Timura Veľkého. Dedkovia v parku hrajú šach a pri tom horlivo diskutujú. Čakám len kedy sa niektorí z nich natoľko rozohní, že prevráti hraciu dosku a figúrky sa rozutekajú po ulici. Cez cestu leží múzeum Timura Veľkého, ktoré zdobí tisíc somovú bankovku. Jeho tyrkysovo-zelená strecha sa jednoducho nedá prehliadnuť. Je celkom pôsobivo zariadené . Spodné poschodie patrí veľkým maľovaným portrétom významných panovníkov a hore zaujmú makety slávnych uzbeckých stavieb, ktoré sme predošlé dni obdivovali na vlastné oči. Blízkym parkom sa dostaneme k Námestiu nezávislosti, kde som začal svoje objavovanie Taškentu. Vyzúvame si sandále a kráčame vodnou hladinou sem a tam. Príjemne sa tu oddychuje. V stánku si kúpime niečo malé pod zub, zvalíme sa do trávy a v tom prichádza policajt, že sa tu nesmie ležať. Sadli sme a už bolo všetko v poriadku. Dlho len tak odpočívame a akosi sa nám nič nechce. To bude ten môj povestný syndróm „posledného dňa“ kedy má človek pocit, že videl všetko po čom túžil a vie, že za chvíľku musí odísť. Neodídem úplne, len preletím do Iránu, no ostatní pôjdu domov a tak ho zdieľam s nimi. Kúsok od stanice sme našli malý podnik s jedlom. Objednávame si boršč a žarkoje (opekané zemiaky s mäsom na spôsob živánskej) a vo vnútri je také dusno, že sa potím len pri obyčajnom sedení. Majú tu skvelý čaj, tak si rovno objednáme dva čajníky. Už len nájsť autobus na letisko a sme tu. Zmiatlo nás niekoľko terminálov, ale našli sme ten nás.
Socha Timura Veľkého v parku
Múzeum Timura Veľkého je aj na 1000-somovej bankovke
Múzeum Timura Veľkého
Tu strávime poslednú, polovičnú noc, pretože let do Rigy odchádza okolo tretej ráno. Môj Tehrán má letieť až pred dvanástou, ale ostávať v Taškente sa mi nechcelo a radšej tu budeme spolu. Nadránom sa z letištného rozhlasu ozýva hlas volajúcich pasažierov do Rigy. Lúčime sa, zakývame si a odrazu sú všetci preč. Ostalo tu ticho aj napriek tomu, že na mňa zovšadiaľ útočia hlasy neznámych ľudí a aj letisko je akési veľké, plné ľudí s batožinami, no svojim spôsobom prázdne. Premietam si v hlave koľko sme toho zažili a spomienka končí pri mávajúcej ruke miznúcej za posledným rohom. Myslím na to, ako by som rád sledoval zmenšujúce sa svetielka Taškentu a čakal či prídu turbulencie. Vybral som si to však sám, že sa vrátim do krajiny ktorú milujem, že zajtra pristanem v Tehráne. Viem, že sa za chvíľku budem tešiť, možno o pár hodín, možno o pár dní, ale budem. Už som asi zabudol aké je to cestovať sám. Veď naposledy som sám ukrajoval z plejády vlastných snov pred dvoma rokmi a odvtedy som najazdil desaťtisíce kilometrov vždy s niekým. Chris mal pravdu: „Šťastie je skutočné ak sa s ním máme s kým podeliť“. Aj on oľutoval, že sa vybral sám, len už nemal síl vrátiť sa. Snažím sa zaspať na zemi v spacáku a keď sa mi to konečne podarilo preberie ma slabý kopanec od policajta s blbou otázkou. „Máš pas?“ pýta sa. „Mám, treba ho vybrať?“ snažím sa rozospatý reagovať. „Nie, netreba“ a odchádza. Pospím si ešte dve hodiny a píšem si denník. Jedným okom pozorujem veľkého švába a pohľadom ho vytláčam z mojej zóny. Idem minúť posledné somy na jedlo. Podľa obrázkov si vyberiem a čašník hovorí, že stojí 3000 somov. Vysypem všetko čo mám a napočítali sme 2000. „Nemáš viac?“ „Nemám“ „Nevadí, tak ti spravíme za 2000 somov“ potešil ma svojou pohotovou odpoveďou.
Naraz sa otvárajú dve prepážky. Jedno lietadlo letí do kirgizského Biškeku, druhý do iránskeho Tehránu. Posledné správy v televízii nevyzerajú práve najlepšie, ale hovorím si, že to nemôže byť také zlé. Všetci sme sa naraz zdvihli zo stoličiek. Hromžím, že som mohol ísť skôr a nemusel stáť v rade, ale nakoniec všetci končia pri Biškeku a len ja sám stojím pod logom Iran Air. „To vážne nikto nejde to Tehránu?“ víri mi hlavou, ale moje maličké obavy rozptýlilo asi 20 spolubojovníkov. Spolu nasadneme na palubu a pozerám, že sú všetci Iránci a len traja mávajú uzbeckými pasmi. No aspoň ten môj pas reprezentuje Európu. Za pár hodín pristanem v Iráne. Po roku sa opäť stretneme...
foto: Tomáš Kubuš, Qyzyl Qala, Taškent 24-25.6.2009
