reklama

Raňajky vo Vane a príbeh ostrova Akdamar

Kurdskú časť severného Iraku sme nechali za sebou a horskými cestičkami sme sa dostali až do väčšieho mesta Van. V zaujímavom meste obklopenom horami si vychutnáme preslávené raňajky a po tom ako na chvíľku prevezmeme kormidlo na Vanskom jazere sa ocitneme na ostrovčeku Akdamar s ikonou v podobe arménskeho kostola...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Cesta z horského Hakkari do Vanu trvá niečo cez 4 hodiny. Sem tam nás na checkpointe vyhodia z autobusu, sem tam navštívime policajnú či vojenskú búdu a odpovedáme na otázky, ale optimisticky si vravíme, že aspoň nám trasa rýchlejšie ubehne a o monotónnosti nemôže byť ani reč. Cestujeme tmou, takže máme z krajiny len občasný zhluk svetielok. Konečne sme sa dostali do Vanu. Necháme sa vyhodiť len tak niekde v centre s tým, že nejaký hotel už nájdeme. Netrvá dlho a stojíme pred vysvietenou reklamou lacného hotela. Vstúpime dnu a na starej, ošúchanej recepcii sedí chlapík, ktorý dnes už asi nikoho nečakal. Darí sa nám zjednať cenu a o pár minút sedíme na posteliach vo veľkej izbe s kúpeľnou. Ako nám to zase raz všetko krásne vyšlo. Pred spaním ešte prestane v celom hoteli tiecť voda, ale to už patrí k tomu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Budíme sa do nového dňa a už včera večer sme sa rozhodli, že sa dnes pôjdeme pozrieť na ostrov Akdamar ležiaci priamo vo Vanskom jazere. Chladný vzduch ešte nestihol ustúpiť a na konci širokej ulice plnej áut sa dvíhajú zasnežené vrcholky trojtisícoviek. Je cítiť, že mesto stojí vo výške 1700 mnm. Času máme na rozdávanie a tak ráno venujeme presláveným vanským raňajkám. Aj samotní Turci hovoria, že ich najlepšie robia priamo tu. V centre mesta je dokonca ulička, ktorú domáci prezývajú „Kahvalti sokak“, teda „raňajková ulica“. Čašníci stoja na ulici a svojim vábením lákajú okoloidúcich. Vedľa seba stojí podnik na podniku a každý ponúka to isté, takže konkurencia a boj o zákazníka je tu na mieste. Raňajky tu majú skutočne kráľovské. Teplý, ešte čerstvý voňavý chlieb, čierne olivy, biely syr, ale aj syr otlu peynir, ktorý je vyhlásenou špecialitou tohto regiónu. Chutí výborne, je popretkávaný aromatickými bylinkami, ale miestami je až príliš slaný na naše chuťové poháriky. Nechýba ani tanier plný zeleniny a ako to už pri tureckých raňajkách býva dobrým zvykom nesmie chýbať ani niečo sladké. Sezamová pasta, med z kvetov z neďalekých hôr, skaramelizovaný med a ako bonbónik tvarohové placky zaliate medom a posypané orieškami. Nasleduje niekoľko malých pohárikov čierneho čaju a pohoda je na svete. Potrebuje človek niečo viac?

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Kúsok tureckého neba na tanieroch

Podľa provizórnej mapky hľadáme miesto, odkiaľ by mali odchádzať dolmuşe do neďalekého mesta Gevaş. Túlame sa ulicami ktorými rozvoniava čerstvý chlieb, ale mikrobusov nikde. Až ľudia nás nasmerovali naspäť do centra. Taxikár nás síce presviedča, že nič nejde, ale taxikári nepatria k tým najdôveryhodnejším zdrojom a tak sa pýtame chlapov sediacich na ulici. Asi 300 metrov po ceste sa objaví malá stanica s mikrobusmi. Ten náš je takmer celý naplnený, tak za pár minút vyrážame. Cesta sa po tom ako sa vymotáme z Vanu vinie pobrežím Vanského jazera. Vyzerá ako more, pretože je obrovské a ani nie je vidieť na opačný koniec. V najširšom bode medzi pevninami je ich vzdialenosť úctyhodných 120 kilometrov a zaberá plochu cez 3750 km2. Jazero vzniklo asi pred 60 000 rokmi, kedy sopka Nemrut Daği na západnom brehu zatarasila rieku a odstrihla ho od prameňa. Jeho voda hrá odtieňmi tmavomodrej farby až po nádherne tyrkysovú. Krásu jazera dopĺňanú zasnežené hory, ktoré pokryli celý horizont.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Pohľad na Vanské jazero

Obrázok blogu


Vo Vanskom jazere sa kúpe ostrovček Akdamar

Obrázok blogu


Vanské jazero a nádherné hory naokolo

Gevaş je malé, no rušné mestečko, kde sa zdržíme len pár minút, aby sme preskočili do ďalšieho mikrobusu. Ani nevieme kam smeruje a kde končí, ale šofér hovorí, že nás vyhodí pri jazere a tak naskočíme dnu. Prejdeme pár kilometrov a sme na mieste. Z jazera sa vynára v diaľke ostrov Akdamar a dokonca vidno aj malý, arménsky kostolík na jeho brehu. Táto scenéria patrí k najznámejším v celom východnom Turecku a ja mám radosť, že sme na dosah tomuto krásnemu miestu. Opustené mólo odkiaľ plávajú lode na Akdamar je bez života a prevláda v ňom ľudoprázdno. Pár chvíľ mi dokonca myšlienky zastrie čierny mrak a mňa napadne, že sa na ostrov nedostaneme. Je marec, sezóna už dávno skončila a nová začne až za mesiac, možno dva. Ani tu nemajú byť prečo lode pre turistov, no túžba byť tam bola väčšia a tak sme prišli. Všimli sme si na konci móla loď okolo ktorej pobehuje trojica mužov. S kapitánom a jeho spoločníkmi dlho sedíme a v základnej tureckej konverzácii sa ho snažíme presvedčiť, aby nás na ostrov vzali. Nejako sme si padli do oka od prvého momentu. Kecáme, smejeme sa, srandujeme a napokon sa dohodneme, že za 50 TL, nás všetkých troch vezme tam, budeme tam môcť byť koľko budeme chcieť a ako bonus nás odvezie aj naspäť na pevninu. Chvíľku im ešte pomáhame naložiť na loď ťažké drevené trámy a naštartujeme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Naša loď vyplávala na jazero

Obrázok blogu


Scenéria Vanského jazera

Je úžasné mať takmer celú loď len pre seba a celé to dodáva tomuto výletu punc jedinečnosti. Odrazíme sa od brehu a Akdamar sa pomaličky, ale isto približuje. Sedíme na okraji lode, nohy sa sem tam kývajú tak, že sa takmer dotýkajú hladiny, no po chvíli je jazero natoľko rozbúrené, že nás hádže zo strany na stranu. Pri dotyku hladiny cítiť, že je voda z jazera mazľavá a má aj netypickú vôňu. Spôsobuje to veľké množstvo alkaloidov, uhličitanu sodného a ďalších solí, ktoré vznikajú pri odparovaní sa vody z jazera. To nemá žiaden odtok, preto sa tu všetky látky zbierajú. Voda je tak zásaditá, že v nej dokonca môžu domáci prať svoje šaty. Kapitána v kabíne ukecáme či nám neprenechá velenie lode a on sa len typicky smeje, vyškiera a tak sa striedame. Je to úžasný, dosiaľ nepoznaný pocit. Sedieť na kapitánskej stoličke, držať kormidlo, jemne s nim pootočiť a sledovať ako sa loď stáča na vlnách jazera. Pozorujem Akdamar cez predné sklo a výhľad „kazia“ len malé kvapôčky vode, ktoré sa roztrieštili o provu lode. Ani vo sne by ma nenapadlo, že niekedy budem kormidlovať loď na Vanskom jazere. Síce krátko, ale predsa. Ďalší zárez na pažbu zážitkov.

Obrázok blogu


Akdamar sa blíži

Obrázok blogu


Konečne sa vyrysoval arménsky kostol

Obrázok blogu


Len tak si sedieť na okraji lode a hľadieť na hladinu Vanského jazera

Obrázok blogu


Čoskoro sa dostaneme ku kotvisku

Obrázok blogu


Ozdoba našej lode

Pristávací manéver na ostrove sme prenechali kapitánovi a tak všetko dopadlo tak ako malo. Cez leto musí Akdamar žiť turistickým ruchom, no teraz sme tu len šiesti. Kapitán, dvaja pomocníci a my traja. Pomôžeme vyložiť náklad a ideme objavovať ostrov. Chlapi ukazujú, kde budú keď budeme chcieť odísť, ale že to bude aj tak za pár hodín. Ostrov Akdamar pripomína trojuholník. Jedna jeho strana vyrastá vysoko nad jazero a z najvyššieho bodu sa zvažuje až natoľko, že sa na konci dá voľne prejsť do vody. Každým nádychom vo vzduchu cítiť prebúdzajúcu sa jar a kolorit ostrova dotvárajú kvitnúce čerešňové stromy. Ich biele a ružové kvety sem krásne a prirodzene zapadajú. Stromy sú všade, ale tou pomyselnou čerešničkou na torte je arménsky kostolík Svätého kríža z 10.storočia. V roku 921 ho nechal postaviť Gagik Artzruni, kráľ Vašpurakanského kráľovstva. Až do roku 1895 bol sídlom arménskych katolíkov. Jeho múry zdobia reliéfy vytesané do kameňa. Sú tu známe biblické výjavy ako Adam a Eva, Jonáš a veľryba s hlavou psa, Abrahám s Izákom či v neposlednom rade Dávid s Goliášom. To najkrajšie z kostola sa skrýva v jeho vnútri. Dvere sú však zapečatené veľkým zámkom a tak pre nás jeho interiér zostáva zahalený tajomstvom. Aspoň nateraz.

Obrázok blogu


Jar už na ostrov zavítala

Obrázok blogu


Rozkvitnuté koruny stromov zdobia ostrov

Obrázok blogu


Kostol Svätého kríža z 10.storočia

Obrázok blogu


Kostol Svätého kríža

Obrázok blogu


Fotogenický kostolík si pýta fotku za fotkou

Obrázok blogu


Reliéfy zdobia telo kostola

Obrázok blogu


Celé telo kostola pokrývajú reliéfy

Obrázok blogu


Reliéfy z kostola Svätého kríža

Obrázok blogu


Starý bojovník vyrytý do kameňa

Ostrovom sa preháňa ostrý vietor a až k nám doliehajú hlasy vĺn trieštiacich sa o kamenný breh. Rozhodli sme sa vyšliapať na najvyšší bod ostrova. Akdamar je malý a tak sme raz dva hore. Sedím hore na kameni a hľadím na okolie. Vietor tu duje silnejšie než dole a prináša so sebou čiastočky prachu, ale aj tak to stojí za to. Strom zasadený do svahu sa predomnou roztancoval a rozhadzuje konármi. Celý ostrov mám ako na dlani. Krásne, zasnežené vrcholky hôr, kostolík, malé mestečká na druhom brehu jazera či farebné stromy. Tento pohľad patrí k najsilnejším, aké som počas svojich potuliek Tureckom zažil. Druhá strana ostrova, ktorú človek nevidí ak prichádza z pevniny sa tu láme a ostro padá do jazera. Čajky sa nechávajú unášať vetrom a na druhej strane sa rysuje z hladiny niekoľko ďalších menších ostrovov. Akdamar nie je jediným ostrovom vo Vanskom jazere, ale určite je najznámejším. Aj vďaka legende, ktorá sa s ním viaže. Dávno, keď ešte na ostrove žili ľudia v odlúčení od ostatných na pevnine k jeho brehom priplával mladík. Zahliadol krásnu Tamaru, dcéru opáta kláštora a zamiloval sa do nej. Každý večer stála pri brehu so svetlom, aby jej milý našiel smer. Otec na to onedlho prišiel a zavrel dcéru do cely. Sám išiel pri breh, zhasínal lampu, behal po brehu a opäť ju zasvecoval, aby zmiatol mladého plavca. Rozbúrené vlny jazera ho postupne sťahovali pod hladinu, no ešte z posledných síl kričal „Ach Tamara, ach Tamara“ až sa stratil a zmĺkol navždy. Jeho hlas prišiel až k Tamare, ktorá sa v zúfalstve za ním vrhla do jazera.

Obrázok blogu


Rozkvitnuté stromy, arménsky kostol a nádherné hory v pozadí. To je Akdamar!

Obrázok blogu


Čím vyššie človek vyjde, tým krajší pohľad ho čaká

Obrázok blogu


Z výšky vyzerá kostol ako malý domček

Obrázok blogu


Výbežok Akdamaru

Pomaly zlezieme naspäť, no ešte pred tým si vychutnám malú politrovku Kofoly, ktorú mám so sebou ešte z domu. Vždy na cestu si jednu vezmem a na niektorom z výnimočných miest si ju otvorím. Dnes je presne ten deň. Dole stretneme kapitána, no ten vraví, že pre silný vietor ešte z ostrova nemôžeme odplávať. „Možno za hodinu, možno za dve, inšalláh.“ Ak sa povie v moslimskom svete „inšalláh“, tak to môže znamenať naozaj hocičo a tak si sadneme s kapitánom pri drevený stôl a popíjame čierny čaj. Len tak bez slov, ponorení v myšlienkach s pohárikom v ruke. Možno po pol hodine počuť loď. Spozornieme a sledujeme ako z nej vystúpi muž a dvaja ľudia, zjavne turisti. Kapitán vraví, že muž má kľúče od kostola a tak neváhame a ideme ho privítať. Mám radosť, pretože sme si už mysleli, že sa dnu nepozrieme. Vstupné dnu sú len 3 TL, no za tú krásu, ktorá sa naokolo rozprestrie si kľudne mohli zapýtať aj viac. Maľované fresky, scénky z Biblie, postavy, zvieratá, človek nevie kam skôr pozrieť, kam skôr zaostriť. Pekná bodka za návštevou Akdamaru.

Obrázok blogu


Vo vnútri kostola

Obrázok blogu


Steny zdobia staré fresky

Obrázok blogu


Človek nevie na ktorú stranu sa skôr pozrieť

Obrázok blogu


Aj dnes po toľkých rokoch sú farby na freskách živé

Obrázok blogu


Ukrižovanie na stene kostola

Obrázok blogu


Prepracované fresky vo vnútri

Obrázok blogu


V kostole je vystavený aj kus staroveku

Kapitán dáva povel a loď môže vyplávať naprieč rozbúrenej hladine Vanského jazera. Vylezieme si na strechu lode a užívame si slobodu v podobe vetra a vody. Odrazu sa loď rozkýva a obrovská vlna sa roztrieštila o jej telo a časť z nej sa prevalila až na strechu. Celé nohavice mám kompletne mokré, ale toľko smiechu, koľko sme zažili si len tak ľahko nezopakujeme. Celú situáciu vyšperkuje jeden z pomocníkov, ktorý nás hore prišiel pozrieť ako sme odolali vlne. Chcel by som vedieť čo mu preblesklo hlavou, keď vyšiel hore a nevidel tam ani nohy. Všetci traja sme boli v tom momente schovaní pod akýmsi komínom a stolom. Ideme radšej do tepla kajuty, kecáme, lúčime sa s posádkou a tá nás vyloží na tom istom mieste, kde naše dobrodružstvo začalo. Už len stopnúť mikrobus do Gevaşu, prestúpiť na ďalší do Vanu a sme naspäť.

foto: Tomáš Kubuš, Van, Akdamar, 15.3.2010

Tomáš Kubuš

Tomáš Kubuš

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  439
  •  | 
  • Páči sa:  16x

Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík:  MaďarskoStredná Ázia - Hodvábna cestaGrécko s batohom 2007Káhira - Istanbul 2008Čarovná Perzia 2008Central Asia, Iran 2009Južný Kaukaz 2010-2016Turecko, Irak 2010TureckoSeverná Európa - PobaltieMarokoMonakoTalianskoBlízky Východ - Stredný VýchodSicíliaFrancúzskoAnglicko - ŠkótskoBeneluxBlízkovýchodné dobrodružstvoŠpanielsko - PortugalskoGréckoUkrajinaRusko - BieloruskoIrakNemecko - RakúskoMaltaTuniskoČechy a MoravaCyprusIndia, Nepál, BhutánJuhovýchodná ÁziaArábiaBalkánEgyptMadagaskar 2015Transsibírska magistrála 2016

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu