Peši prejdeme dlhým mostom a na jeho konci nás vítajú gruzínske vlajky. Na okolí je krásna príroda, vysoké kopce a pod nami vyschnuté koryto rieky. Na gruzínskej strane si meníme manáty, ktoré nám zostali za miestne lari a k tomu prihodíme pár eur, aby sme sa za ne vedeli dostať do Tbilisi. Na hranici nás privítajú ležérni colníci. Podáme si ruky, zaprajú nám pekný pobyt v Gruzínsku, dostaneme pečiatku a je to. Neuveriteľné, aby nám celá procedúra na dvoch hraniciach trvala len desať minút.
Kúsok za hranicou zjednáme náš prvý gruzínsky odvoz a za 4 lari sa vezieme do pohraničného mestečka Lagodekhi. Zistíme, že maršrutka do Tbilisi odchádza až za necelú hodinu. Celkom sme sa tomu potešili, pretože sa môžeme aspoň chvíľku prejsť a kúpiť si niečo studené na pitie. V Lagodekhi nie je takmer nič, no i tak má v sebe kúsok príjemnej atmosféry. Celé Lagodekhi tvoria domy, budovy, prázdne námestie, stromy pod ktorými kde tu niekto predáva rajčiny alebo ovocie a parkovisko s niekoľkými odstavenými maršrutkami. Nájdeme obchodík, kúpime si pitie a sadneme von na schody pričom sledujeme zelené kopce Kaukazu. Nádherne sa vynímajú v kontraste s modrou oblohou. Na obed sme nenašli nič, tak si vyberieme zvyšný kúsok chalvy zo Şeki, ktorú sme včera nevládali dojesť. Hodina ubehla pomerne rýchlo, tak sa ponáhľame k parkovisku, aby sme nezmeškali maršrutku.
Pokoj v pohraničnom mestečku Lagodekhi
Cesta z Lagodekhi do Tbilisi by mala trvať tri hodiny. Sledujem z okna prvé kilometre tejto nádhernej krajiny, ale niekoľko krát mi padla hlava a prepadol ma spánok, pretože mi v spomienkach časti z cesty chýbajú. Sme v Gruzínsku len niekoľko chvíľ, no ja už teraz viem a cítim, že sa mi tu bude nesmierne páčiť. Krajina je zvlnená, potiahnutá zeleným kobercom do ktorých zasadili mestečká a typické gruzínske kláštory. Ešte za jazdy sa dáme do reči s gruzínskou Američankou, ktorá prišla na návštevu za rodinou. Ak chceme, vraj nám s čímkoľvek pomôže a tak neváhame a zisťujeme cestu do štvrte Mardžanišvili, kde by sme chceli nájsť ubytovanie.
Vystúpime na chaotickej stanici Isani, kde okrem maršrutiek stojí aj metro. Pani z maršrutky nám ukazuje, že máme ísť dole a lúčime sa. Vďaka označeniu by sme ho našli aj sami, ale je milé, že nám chcela pomôcť. Odvezieme sa niekoľko zastávok až do Mardžanišvili a konečne kráčame ulicami Tbilisi. Celá štvrť prekypuje životom. Hlavné cesty sa navzájom križujú a snažia sa vytvoriť labyrint do ktorého zasadili miestni obyvatelia svoj pulzujúci trh. Ak by nad uličkami rozprestreli plachtu, dostal by trh nádych orientálnych bazárov. Zo všetkých strán prúdia ľudia a zázrakom sa vždy rozpŕchnu, tak aby nevznikali zápchy. Bábušky posedávajú na stoličkách priamo na ulici pod konármi stromov a pred sebou ponúkajú všetko nepotrebné čo našli doma. „Nám to už neslúži, ale možno sa to ešte niekomu zíde" vravia v ruštine, ktorú stále staršia generácia dokonale ovláda. Blší trh sa rázom mení na stánky s ovocím a zeleninou. Kto nemá stánok, sadne si na zem, pred seba položí kartón a dúfa, že niekoľko kusov ovocia z vlastnej záhradky predá. Medzi predavačmi a chodníkom je zástavba, kde našli svoje miesto kamenné obchody, potraviny alebo malé predajne s teplým jedlom. Vôňa z pekárne sa vznáša blízkym okolím. Práve vykladajú čerstvé chačapuri, gruzínsku špecialitu. Ošarpané domy pokračujú ďalej a vzali medzi seba aj pekne vyzdobený ruský kostolík. V parku vedľa neho sa zbiehajú dôchodcovia, ktorí si tu vždy majú čo povedať. Nič tu nie je nablýskané, nikto sa na nič nehrá a preto sa mi na prvý pohľad život tu v Mardžanišvili páči.
Snažíme sa nájsť hostel, no ešte predtým než sa nám to podarí si na všimneme nápis „guesthouse" na dverách. Akonáhle spozorovali, že sme si ich všimli, mávajú nám na pozdrav a tak sa nenecháme dlho ponúkať. Pani domu prenajíma byt, kde sa platí za osobu 12 lari. Cena je viac než výborná a tak zostávame tu. Dostaneme izbu s dvomi posteľami odkiaľ sa vstupuje do ďalšej izby pre štyroch a za ňou je k dispozícii kuchynka a príjemná terasa. Zoznamujeme sa so spolubývajúcimi z Austrálie. Steele nám hneď po príchode pripraví kávu, tak si sadneme do kuchynky a kecáme. Na cestu vyštartoval so svojou priateľkou Amandou ešte v apríli 2009 a už sa túlajú 15 mesiacov. Začali v Indonézii a po zemi sa presúvali Áziou až sem. Reč sa rýchlo zvrtla na Irán, Pakistan či Afganistan, krajiny, ktoré si Steele zamiloval. Dopijeme malý pohárik kávy a nateraz sa rozlúčime, pretože už si na mesto sadá podvečer a my sa ním ešte chceme prejsť.
Nejdeme do starého mesta, nechceme sa naháňať, len pozvoľna nasávať atmosféru. Budeme tu tri noci, takže stihneme všetko čo budeme chcieť. Kráčame ulicami Mardžanišvili, ale tie sú o čosi prázdnejšie ako po našom príchode. Dostaneme sa k brehom rieky Mtkvari, ktorá preteká naprieč Tbilisi. Z mosta vidno ako sa hlavné mesto rozutekalo do okolitých kopcov, no ešte roky potrvá kým ich mesto všetky pohltí. Medzi korunami stromov sa dvíhajú vysoké stavby a zašpicatené veže kostolov. Štvrť Rustaveli leží na druhom brehu rieky. Dominuje jej neprehliadnuteľná vysoká veža a niekoľko menších kostolov. Veža by mohla byť palácom či významným sídlom, ale tu je z nej staré kino. Fontána preteká niekoľkými stupňami vyspádovaného námestia a zdá sa, že je miestom stretnutí. V neďalekom rýchlom občerstvení to bzučí ako v úle a lavičky na námestí slúžia každých desať minúť niekomu inému. Námestie Rustaveli zabrali pre seba mladí. Chlapci sa snažia zaujať miestne dievčatá, no tie sa tvária, že si ich nevšímajú. Gruzínske dievčatá a ženy majú v sebe neopísateľnú iskru. Čierne oči a husté tmavé vlasy dokonale ovládli ulice.
Pohľad z mosta na štvrť Rustaveli
Dominantou Rustaveli je staré kino
Na námestí
Staré kino v Rustaveli
Ulice Tbilisi
Námestie v Rustaveli
Gruzínske dievčatá
Na schodoch kina rozložili svoje stánky predajcovia starožitností. Koberce, kaukazské meče, rytím zdobené picie nádoby, zašlé mince, vojenské vyznamenania, ale aj nádherné drevené výrobky či knihy odolávajúce času. Je príjemne sa tu len tak bezcieľne túlať. Z Rustaveli vybieha jeden z hlavných bulvárov Tbilisi, ktorý vedie priamo do srdca starého mesta. Pozorujeme malé žobrajúce cigánky, ktoré najprv okoloidúcemu nastrčia ruku a keď to nepomôže, omotajú sa mu okolo nohy, aby sa nemohol pohnúť ďalej. Napokon sa ocitneme priamo v centre diania. Od Aljaka pýta malá cigánka peniaze a keď jej nič nedáme, premení sa na ťažkú „železnú guľu". Nie a nie sa jej zbaviť až kým po nej nekričíme a na pomoc sa pridali aj miestni, ktorí ju poslali kade ľahšie.
V centre mesta
Gruzínec
Z hlavnej ulice vedú schody do neveľkého parku s kostolom Kašveti. Pokoj rozlievajúci jeho vnútrom naplno opantal aj jeho okolie. Každý Gruzínec, ktorý prejde okolo sa na chvíľočku zastaví, tri krát sa pomodlí a až po tomto rituále vstúpi dnu. Ženy si nezabudnú okolo vlasov omotať šatku. Pre túto príležitosť ju nosia pohodenú v kabelke. Kedysi na tomto mieste vykonávali pohania obrady svojho náboženstva, ale od 6.storočia tu stojí kostol, ktorý založil David Garedža. Podľa jednej legendy ho obvinila mníška, že s ňou čaká dieťa. „Ak je to pravda porodíš dieťa, ak však klameš, porodíš kameň" povedal jej Garedža. Ako to dopadlo sa dovtípime z dnešného názvu kostola. Kašveti totiž znamená „narodený kameň."
Významný kostol Kašveti
Nádvorie kostola
Na nádvorí kostola
Areál Kašveti
Detail vysokej veže Kašveti
Kostol Kašveti
Dnes už ďalej do starého mesta nejdeme a pri kostole sa otočíme nazad. Znovu prejdeme naprieč Rustaveli a mostom sa dostaneme domov do Mardžanišvili. Zbadali sme McDonald´s, tak sme si povedali, že si do pohára necháme načapovať vychladenú pepsi s ľadom, pretože nám už poriadne vysmädlo. Aj večer okolo ôsmej je vonku stále slušné teplo. V jednom z početných obchodíkov na ulici si na večeru kúpime grilované mäso v žemli dochutené kôprom. Spomeniem si na Rusko, kde som aj špagety so syrom mal s kôprom a teším sa zo znovu nájdených chutí. Najeme sa na našej terase, popíjame vychladený džús a užívame si pohodu okolo nás. Dnes bol veľmi dlhý deň, ale zároveň veľmi zaujímavý.
Hoci sme sa Tbilisi prechádzali už včera podvečer, do starého mesta sme nezašli, aby sme si ho nechali na dnes. Odkedy sme sa dozvedeli, že sa dá vyjsť hore lanovkou nad mesto, tešíme sa na ňu a vyberieme si ju za prvý dnešný cieľ. Za parlamentom odbočíme a začína stúpanie nahor opustenými uličkami. Stoja tu rôzne ministerstvá či kancelárie a prekvapuje ma koľko zástav Európskej únie tu veje vo vetre spoločne s vlajkou Gruzínska. Gruzínci hľadia smerom k Európe a podľa rôznych reklám, sloganov a modro-žltých vlajok by do nej chceli patriť. Pri lanovke postávajú policajti a chlap v typicky rozopnutej košele, aby mu brucho vytŕčalo von. Podobný štýl je tu celkom obľúbený, pretože už ani nespočítam koľkých chlapov sme takto stretli. „Nefunguje" hneď nám vravia ešte pred tým, než sa stihneme sami spýtať. Škoda jej. Na chvíľku si sadneme do parku a vymyslíme, kadiaľ sa budeme túlať.
Uličkami hlavného mesta
Moderne vyzerajúce ulice mesta sa zbiehajú k Námestiu slobody, alebo ako Gruzínci vravia k Tavisuplebis Moedani. V dobe sovietskeho impéria mu nik nepovedal inak než Leninovo námestie a dokonca tu v roku 1990 strhli poslednú Leninovu sochu v krajine. Jeho miesto zaujala zlatá socha sv.Juraja. Lesknú sa na ňom slnečné lúče a socha patrí medzi najobľúbenejšie pamätníky hlavného mesta. Svätý Juraj ako patrón Gruzínska sedí na zlatom koni a jeho ostrá kopija sa pomaly, ale isto ponára do pootvorenej papule draka. Priestor pred dvojfarebnou budovou radnice zaplnili ľudia aj autá. Len s ťažkosťami prechádzame na druhú stranu cesty, kde sa medzi domami ukrýva ulička Lesilidris vedúca do najstaršej časti Tbilisi. Čím sme bližšie, tým sa okolo nás objavuje viac a viac malých, útulných kaviarničiek, podnikov, reštaurácii a barov. Obrázky tradičných gruzínskych jedál sú natoľko lákavé, že sa dajú chuťové poháriky do pozoru. Každá kaviareň starého mesta má svoju vlastnú dušu a každá pritiahne niečím iným. Jedna z nich je ponorená v tieni malých stromov, druhá je naplnená rytmickou hudbou a podnik hneď vedľa je rušný vďaka mladým umelcom, ktorí v ňom našli útočisko.
Vysoká socha sv.Juraja na námestí Tavisuplebis
Mestská radnica
Svätý Juraj je patrónom Gruzínska
Nad strechami domov sa dvíha niekoľko kostolných veží. Na lavičkách pred katedrálou Sioni posedávajú ľudia snažiaci sa uniknúť letnej páľave. Prvá katedrála sa na tomto mieste objavila už na prelome 6. a 7.storočia, ale odvtedy sa rozpadla na prach a znovu povstala toľko krát, že to už nikto nevie spočítať. Fasáda je stará niekoľko storočí, ale aj tak pôsobí akoby na nej ešte len zaschla farba. Dôležitou je však preto, lebo vo svojich útrobách uchováva kríž svätej Nino, ktorá priniesla kresťanstvo do krajiny. V rohoch kostola sa rozhoreli sviečky a hlúčik ľudí bez slova postáva a nasáva podmanivú atmosféru miesta. Cez ulicu sledujeme vrchol kostola Norasheni, ale aj on aj celé okolie je v rekonštrukcii. Jeho steny sú pokryté čiernou patinou, ktorá sa do nich vpila za posledné desaťročia. Prejdeme len pár krokov, pár metrov a na rohu ulice sa v bujnej záhrade skrýva kostol Džvaris Mama. Mních oblečený v prenikavo čiernej sutane sedí vonku na čerstvom vzduchu a čas trávi v rozhovore s okoloidúcim. Hotová idyla kaukazských hôr, avšak sme stále v srdci starého mesta. Vstup do kostola zatarasili mohutné dvere, ale aj keď nemôžu ísť domáci dnu, nezabudnú sa zastaviť a pokloniť.
Katedrála Sioni
Kostol Norasheni
Kostol Norasheni pri pohľade z ulice
Uličkami starého Tbilisi
Pomyselným srdcom starého mesta je námestie Gorgasalis. Skrášľujú ju kvety, luxusné lampy a štýlové kaviarničky. Teraz v čase končiacej siesty je tu ešte prázdno, ale s pribúdajúcimi hodinami sa miesto zaplní. Z námestia je nádherný pohľad na pevnosť Narikala nad mestom, ale tú pokoríme až zajtra. Pod jej hradbami sa medzi domami skrýva kupola kostola sv.Juraja. Vysoko nad riekou Mtkvari, na okraji strmého kamenného útesu stojí kostolík Metechi. Nepatrí k najväčším ani najkrajším, ale svojou polohou rozhodne k najfotogenickejším. Jazdec na konci so zdvihnutou rukou v tesnej blízkosti svätostánku je kráľ Vachtang Gorgasali. Je to miesto presiaknuté históriou. Keď kráľ Vachtang v 5.storočí rozhodol, že bude Tbilisi hlavným mestom postavil si priamo tu svoj palác a kráľovná Tamara tu dokonca mala svadbu. Druhý breh spája so starým mestom most Metechi. Ním sa kedysi dostávali dobyvatelia do mesta a bol svedkom nejednej významnej udalosti. Pozorujeme rieku ako bez slova preteká mestom a mizne v útesoch. Aj za nimi stoja domčeky, hoci sa skôr podobajú na polorozpadnuté chatrče.
Závan starého Tbilisi
V uličkách
Pohľad na pevnosť Narikala
Fotogenický kostol Metechi nad riekou
Kostolík Metechi má určite najkrajšiu polohu
„Barovou uličkou" prejdeme až na samotný koniec, kde sa krajina zvažuje k nábrežiu rieky. Do očí nám udrie moderný most spájajúci oba brehy. Most mieru ako znie jeho meno, otvorili len pred dvomi mesiacmi a je dlhý 150 metrov. Na môj vkus je príliš moderný a prvé čo mi napadne je londýnsky Millenium Bridge, hoci tento je ešte o kúsok okázalejší. Breh na druhej strane rastie do výšky a na najvyššom bode sa vyníma pozlátená kupola obrovského kostola Tsaminda Sameba, pod ktorým sa o niekoľko výškových metrov nachádza moderne vyzerajúci prezidentský palác. Svojou architektúrou sa vôbec nehodí do prostredia Tbilisi. Kráčame popri rieke až zmizneme v najbližšej stanici metra, aby sme sa dostali domov. Na večeru vsadím na klasiku v podobe čerstvej chačapuri naplnenej skvelým syrom. Doma stretneme nových spolubývajúcich. Sú nimi dvaja Švajčiari, ktorí už tri týždne brázdia Gruzínsko. Onedlho sa vo dverách objaví aj Steele s Amandou, hoci som si myslel, že už sú dávno preč. Idú na nočný vlak do Zugdidi, tak preto mali pobalené všetky veci. Aljak si na posteli číta a ja s austrálskou dvojicou sedím na terase a ešte asi dve hodinky kecáme o všetkom možnom. Som rád, že sme na nich natrafili. Spať ideme až pred polnocou.
Zatiaľ prázdna "barová ulička"
Nový, moderný Most mieru
Prezidentský palác
Na ďalší deň po návrate z Gori si na našej ulici v Mardžanišvili od jedného z obchodníkov kúpime veľkú, šesť kilovú dyňu. Nesieme si ju domov ako víťaznú trofej a v kuchynke si z nej hneď kus nakrájame a zvyšok dáme do chladničky. Po krátkom oddychu ideme von, aby sme si dokončili našu prehliadku Tbilisi. Metrom sa odvezieme do štvrte, ktorá žije pod obrovským kostolom Tsaminda Sameba. Ulice vedúce ku kostolu sú vyspádované smerom nahor. Jeho zlatá strecha, ktorej špička prekonala výšku 80tich metrov sa každým krokom zväčšuje až sa ocitneme v obrovskom areáli. Na samotné námestie treba vstúpiť cez malý kostol. Už na prvý pohľad vidno, že patrí medzi najmladšie chrámy v meste, hoci jej to na majestátnosti neuberá. Katedrálu sv.Trojice ako znie preklad Tsaminda Sameba začali stavať len v roku 2004 a na niektorých miestach pracujú dodnes. Vnútrom sa tiahne ohromný prázdny priestor. Akoby kvôli toľkému miestu stratil atmosféru malého kostolíka, kde sa zíde skupinka ľudí a človek cíti medovú vôňu horiacich sviečok. Páči sa mi však veľká maketa starého Jeruzalema, no to je asi jedná časť, ktorá ma dokáže nadchnúť.
Mierime k obrovskému kostolu Tsaminda Sameba
Tsaminda Sameba
Obrovský kostol Tsaminda Sameba nad Tbilisi
Najväčší svätostánok Tbilisi
Tsaminda Sameba spočíva na vyvýšenej plošine
Malá kaplnka na dosah kostola
Tsaminda Sameba
Niekoľko sérii schodov sa zvažuje dolu k rieke a okolité parky sa stali útočiskom pre oddychujúcich ľudí. Zídeme dole až na staré známe námestie Gorgasalis, kde si sadneme na múrik a popíjame ľadový čaj ukrytí v tieni. Nad nami stojí pevnosť Narikala, ktorú sme obdivovali už včera, no až teraz je ten správny čas na jej návštevu. Už dlhé stáročia osviežuje svojou prítomnosťou panorámu starého Tbilisi. Z výšky kopca na ktorý ju jej stavitelia ešte v 4.storočí zasadili mlčky sleduje všetko čo sa v jeho uličkách mihne. Strmé stúpanie vedie cez kamenné ulice, kde pred svojimi domami vonku oddychujú ľudia. „Odkiaľ ste?" ozve sa typická otázka, tento krát od staršieho muža strúhajúceho drevo. „Slovensko? Ja som bol v Prahe" hrdo odpovedá. „Pekné mesto" dodá a úsmevom sa lúči. Nie je neobvyklé stretnúť starších Gruzíncov, ktorí sa dostali do bývalého Československa a majú na neho len tie najlepšie spomienky.
Pohľad z diaľky na pevnosť Narikala
Pevnosť Narikala v sebe nesie rukopis mocných národov, pretože jej prvé kamene začali na seba klásť Peržania a o štyristo rokov neskôr z nej Arabi chceli spraviť nedobytnú pevnosť. Emirát Tbilisi vydržal na mape sveta len dve sto rokov až sa napokon celkom stratil. Na úpätí pevnosti stojí minaret aj dnes, hoci z historického hľadiska je dieťaťom. Mešitu postavili v roku 1895 a výnimočným je aj preto, že prežil náboženské besnenie v 30.rokoch 20.storočia. Atmosféru starého Orientu dokresľujú ešte susedné kúpele ako vystrihnuté z oblasti Strednej Ázie. Za múrmi pevnosti sa krčí malý kostolík sv.Mikuláša, ale každý kto sem príde sa ponáhľa priamo k hradbám. Odtiaľ je totiž na Tbilisi priam rozprávkový pohľad. Všetky tie kostoly, kupole, kríže, strechy domov a rieka Mtkvari s ostrým kamenným útesom sa pomaličky, ale isto vrývajú do pamäte. Ak by sa niekto ocitol v Tbilisi a musel si vybrať len jedno jediné miesto, nech neváha a vyšplhá sa na pevnosť. Panoráma z hradieb je nádherná. Dnešná pevnosť je viac menej v ruinách, no nebyť nešťastnej udalosti z polovice 19.storočia kedy vybuchol sklad ruskej munície, bola by diamantom hlavného mesta. Nad mestom nestojí len pevnosť, ale aj obrovská hliníková socha Kartlis Deda. Táto „matka Gruzínska" ako ju volajú domáci je vysoká až 20 metrov. V pravej ruke zviera meč a ľavej misku s vínom. Takí sú aj Gruzínci. Tých čo prichádzajú v dobrom vedia pohostiť aj poslednou kvapkou vína, no tých, ktorí prichádzajú v zlom čaká ostrie ich meča. Je tu krásne. Dobre sme spravili, že sme si pevnosť nechali na úplný koniec, pretože takto sa dá prirovnať k povestnej čerešničke na torte.
Pod pevnosťou
Výhľad z pevnosti na kostolík Metechi a Tsminda Sameba
Minaret na úpätí pevnosti
Z pevnosti je nádherný pohľad na Tbilisi
Tbilisi sa pri tomto pohľade dostane pod kožu
Malý kostolík sv.Mikuláša hore na pevnosti
Vysoká socha Kartlis Deda nad mestom
Staré Tbilisi pod pevnosťou
Po celodennom behaní dlho posedávame a vychutnávame si zážitky z celého dňa. Zbalíme si batohy a posledný večer v Tbilisi trávime na našej terase s nakrájanou dyňou. Ráno sa s Tbilisi rozlúčime, aby sme sa vydali na sever Gruzínska pod majestátne kaukazské štíty.
foto: Tomáš Kubuš, Tbilisi, 7-9.7.2010
