Z Cremony sa do Piacenzy chceme dostať vlakom a to znamená prestup v malom, pre mňa neznámom mestečku Codogno. Mám rád tieto nič nehovoriace bodky na mape, kam by sa človek pravdepodobne nikdy len tak nevybral, ale niečo ho tam doviedlo. Dve hodinky v Codogni si vychutnáme potulkami starým mestom a to nesklamalo. Aj napriek tomu sa už tešíme, kedy náš posledný vlak zastaví v našej konečnej stanici. Piacenza. Ak by sme chceli vymenovať všetky dôležité pamiatky mesta, museli by sme pri nich stráviť niekoľko hodín a preto je pri Piacenze najlepšia rada, oddať sa mestu, nechať sa ním pohltiť a vyzvať ho, nech Vám jednotlivé miesta pekne naservíruje. Palác Farnese leží na okraji historického centra v miestach, ktorými preteká rieka Pád. Na sútoku Pádu a Trebie totiž kedysi dávno Piacenzu založili. Palác z diaľky pripomína nedobytnú pevnosť siahajúcu do výšky niekoľkých poschodí. V centre je palácov viac než má rok týždňov, ale tie majú jemné črty, kontúry, farebné fasády, no žiaden iný v meste nemá k Palácu Farnese páru. Jeho tehlové múry z blízka pripomínajú pevnosť a keď človek vidí ako sú nárožia zaoblené bastiónmi, tak je naozaj na pochybách. V skutočnosti si nechal palác postaviť v polovici 16.storočia Ottavio Farnese, aby sa vo svojom meste cítil bezpečne kvôli španielskej posádke, ktorá tu prebývala. To preto mätie palác svojim výzorom. Za bránou sa odkryje dláždené námestie ponorené do tieňa vysokánskych stien. Pri pohľade z nádvoria však paradoxne pripomína ruiny stredovekých katedrál. Siene mohutného paláca dnes zaplnili miestnosti niekoľkých múzeí, no ak si má človek pozrieť len jedno jediné, nech sa vyberie po stopách starovekých Etruskov, ktorí v dnešnom Taliansku budovali civilizáciu ešte pred samotnými Rimanmi. Múzeum je pozliepané z niekoľkých stredovekých miestností. Sem tam sa v rohu zaleskne brnenie rytiera, chladné zbrane, no čoskoro sa objaví keramika stará viac než 2000 rokov. Najvzácnejším exponátom je „pečeň z Piacenzy“, podľa ktorej dokázali etruskí veštci prednášať svoje vidiny, veštby či varovania. Už ani neviem koľko krát som ju videl na obrázkoch, čítal si o nej, učil sa o nej a teraz sme sa konečne stretli. Pre tento moment sa oplatilo prísť do Piacenzy, no ako sa ukáže, mesto toho skrýva skutočne niekoľko násobne viac.
Námestie Piazza Cavalli, alebo Námestie koní zdobia dve bronzové sochy jazdcov. Tým významnejším z dvojice je Alessandro Farnese, knieža z Parmy a druhým je jeho syn Ranuccio, ktorý zdedil celé jeho panstvo. Námestie slúži ako odveká križovatka ciest a aj teraz niekoľko hlavných tepien prúdi sem a chrlia do priestoru skupinky ľudí. Je tu čo robiť aj čo pozerať, pretože nielen jazdci sa hrdo vypínajú nad kamennou dlažbou Piacenzy. Z nej vyrastá aj jedna z najkrajších stredovekých budov celého severného Talianska. Postavili ju ešte v roku 1281 ako Palazzo Comunale, ale miestni volajú stavbu Il Gotico. Má dve poschodia, to spodné obalené mramorom a vrchné tehlové, no cítiť z nich aristokratickú vznešenosť akú by jej mohli mnohé iné budovy závidieť. Medzi piatimi arkádami oddelenými stĺpmi sa stretávajú mladí a spoločne sedia, zhovárajú sa či počúvajú hudbu z mobilných telefónov. Občas sa tu pristaví cyklista, korčuliari a oddýchnu si v tieni stavby. Strechou paláca kráčajú cimbúrie a tri nevysoké vežičky pripomínajúce hradby. Fantasticky sa vedeli v stredoveku architekti vyhrať. Vždy večer sa celý priestor rozžiari a palácové svetlá sem pritiahnu ešte viac ľudí. To už sa častejšie pristavia aj mopedy a mladí muži sa predvádzajú pred skupinkami dievčat. Všetci samozrejme po sebe temperamentne „kričia“, pretože taliančina nedokáže byť tichá. Keby sa bronzové kone rodiny Farnese pohli čo i len o pár krokov, prišli by k stredovekému kostolu sv.Františka. V tých dobách bol najdôležitejším svätostánkom mesta a vždy keď sa niečo dôležité stalo, ľudia sa to dozvedeli z týchto miest. V roku 1848 dokonca priamo v útrobách kostola vyhlásili anexiu Piacenzy do Sardínskeho kráľovstva. Z diaľky sa javí ako pomerne malý, no keď sa človek dostane na hlavnú ulicu zistí, kde je pravda a uvidí ako sa jeho kamenné telo tiahne ulicou a vyrastá nad ním hranatá zvonica. Hlavnú ulicu ozdobili talianskou trikolórou, pod naťahanými markízami sa objavia vstupy do butikov a takmer v každom sa nachádzajú nejaké ženy. Talianky milujú módu a hoci Piacenza nie je módnou mekkou ako neďaleké Miláno, ani tu si miestne ženy nenechajú ujsť najnovšie kúsky, ktoré na ne žmurknú vo výklade.
Niektoré uličky sú naplnené tichom, kvetmi, opadanými fasádami starých domov, iné sú rušné, pulzujúce tepny, kde sa prevaľuje život zo strany na stranu, ale najživším miestom je aj tak miestny trh s tradičnými a domácimi výrobkami. Obsadil jednu z ulíc v miestach, kde sa končí ruka starého mesta a prechádza do nových, moderných štvrtí Piacenzy. Obchodníci so svojimi stánkami zaplavili celé okolie a každý ponúka niečo iné. Z kraja zaujmú pekári s tradičnými bochníkmi chleba vážiacimi niekoľko kilogramov. Človek sa na neho len pozrie a vie, že bol pripravovaný s láskou. Okrem nich tu ponúkajú olivové chleby, kde sú pri pečení vložené kúsky čiernych olív, majú aj chleby s cibuľou či more sladkostí od briošiek plnených čokoládou až cez marcipánové ozdoby. Vedľa ponúkajú nakladané olivy od maličkých plodov až po obrovské kúsky do ktorých ešte dokázali vopchať mandľu či strúčik cesnaku. Vtom zavoňajú sušené rajčiny, kotúče syrov, mozarella či obrovské kusy parmskej šunky visiacej na drevenej lište. Tu nikto nezapochybuje o tom, že talianska kuchyňa je jednotkou vo svete. Ľudia sem neprišli len nakúpiť, ale stretnúť sa, porozprávať, prebrať novinky posledných dní či týždňov a keď človek privrie oči a len sa započúva hlasu trhoviska, akoby sa ocitol v inom storočí. Rušná tepna sa odrazu skončí a na jej konci sa objaví oáza pokoja v podobe námestia pred veľkolepou Katedrálou. Na rohu predávajú najlepšiu zmrzlinu v Piacenze čo dokazuje aj hlúčik čakajúcich ľudí. Každý si vyberie tú svoju, sadne si na lavičku do parku neďaleko morového stĺpu a vychutnáva si božské splynutie ovocia a smotany. V horúcich dňoch Vám však domáci poradia „granitu“. Je to ľadová drť ochutená o ovocie, či mätu alebo mnohé iné príchute. Niekoľko malých reštaurácii rozprestiera obrusy a pripravuje sa na večer, kedy sa opäť zaplnia. Čašníci lietajú zo strany na stranu a hoci na prvý pohľad pôsobia chaoticky, opak je pravdou. Nad katedrálou stojí vysoká zvonica a tu opäť prekvapí Piacenza tým, že miestna katedrála postavená na prelome 12.a 13.storočia sa zaraďuje medzi najkrajšie románske stavby svojho druhu. Fasáda vyzerá akoby ani nepatrila katedrále a celá sakrálnu stavbu pozliepali z niekoľkých kúskov architektúry. Ozvú sa tóny hudby a pred hudobníkmi je odrazu improvizované hľadisko. Stále sa tu niečo deje. Len zvon z neďalekej baziliky Sant´Antonino na chvíľku prehluší dav. Jej mohutné tehlové telo sa odrazu objavilo na neveľkom námestí, ktoré svojimi rozmermi takmer celé pohltilo. Pod gotickou vežou sa krčí malá záhradka s krížovou chodbou, kde aj dnes možno stretnúť oddychujúcich kňazov. Stačí si tu posedieť, nabiť sa energiou, vrátiť sa na námestie pod katedrálu a nechať sa zlákať volaním červeného vína, ktoré sa bude nádherne dopĺňať s čerstvou upečenou pizzou vytiahnutou z pece na drevené uhlie. La dolce vita.
foto: Tomáš Kubuš, Piacenza, 6.9.2013
