Z Nemecka mám Bavorsko najradšej a už niekoľko rokov mám šťastie, že sa do neho môžem pravidelne vracať. Keď sa naskytla možnosť stráviť tu takmer celý október ako prestávka medzi dvomi ázijskými cestami, ani nebolo treba rozmýšľať. Rozmýšľanie však bolo potrebné na to, aby sme si vymysleli zásobu víkendových ciest po dosiaľ neobjavených miestach. Októbrové ráno sme nasadli do vlaku a vydali sa na východ k pútnickému mestečku Altötting a hoci sme v ňom strávili nejaký čas, ono nebolo tým vysneným cieľom. Tým sa stalo málo známe mestečko Burghausen ležiace na rieke Salzach v tesnej blízkosti rakúskych hraníc. Z obrázkov som ho poznal už takmer dva roky, no vždy mi unikalo pomedzi prsty.
Burghausen preslávil jeho hrad, ktorý ako hovorí každý propagačný materiál o meste, meria úctyhodných 1043 metrov. Každým krokom smerom od stanice k historickému mestu sa odvíja informácia o tom, že sme sa ocitli na unikátnom mieste. Stačí pár chvíľok a človek vie, že spravil dobre ak sa sem vybral. Takto sa robí turizmus. Moderný Burghausen sa navonok nijako nelíši od x podobných bavorských miest. Dlhokánska ulica. Obchody, potraviny, reštaurácie, sem tam hotel, stánok s kebabom, butiky, drogérie. Anonymná uniformita, ktorá by mohla byť kdekoľvek. Až keď sa človek prehryzie moderným obalom mesta, ocitne sa na prahu kamenných hradieb. Tam sa menia kulisy, mení sa čas, storočia a Burghausen odrazu dostane romantický nádych. Bralo na ktorom stojí hradisko poznali ľudia ešte v dobách, kedy nikto netušil že tu jedného dňa vyrastie mesto. Prvé zmienky o hrade pochádzajú z 11.storočia a najvčasnejšie kroniky hovoria o tom, že v roku 1168 sa hrad dostal pod krídla mocného rodu Wittelsbachov. Od 13.storočia tu žili kniežatá Dolného Bavorska, ktorí síce mali rezidenciu v Landshute, no Burghausen bolo pre nich číslo dva. Aj počas neskorších stáročí zohrával hrad dôležitú lokálnu úlohu a počas osmanských vpádov do Európy ho opevnili, no počas Napoleonských vpádov utrpel škody, ktoré neskôr museli odstrániť.
Hrad Burghausen sa skladá z piatich nádvorí, pričom každé z nich na sebe nesie zaujímavé budovy. Upravený trávnik sa rozleje do diaľky a na jeho konci sa dvíhajú staré, zrekonštruované domčeky, aké by sme našli v každej bavorskej dedinke. Malá hodinová veža ukáže smer na vedľajšie nádvorie a tu stojí už prvá, skutočná, historická pamiatka v podobe Kaplnky sv.Hedvigy. Chladne gotické klenby oživujú strácajúce sa fresky znázorňujúce anjelov v dlhočizných rúchach. Pri hradbách sa objaví menšia vyhliadka a tak sa človek po prvý krát dozvie čo sa ukrýva pod ním a teda pod hradným bralom. Dole žije svojim pomalým životom starý Burghausen s kostolnou vežou a priamo za ním preteká Salzach, aby oddelil Nemecko od Rakúska. Neviem sa od tohto pohľadu odtrhnúť a nechápem ako to, že som sa na toto miesto dostal až teraz. Niektoré nádvoria od seba oddeľujú mohutné brány a dokonca aj priekopy. Jeseň sfarbila nádvoria do krásnych farieb a tak sa pod stromami povaľujú žlté listy a po stodole sa tiahne brečtan. Kamenný stredovek dýcha za poslednou hradbou na miestach, kde je námestie vydláždené mačacími hlavami. Nad klenbou svieti rok 1526 sprevádzaný dvomi erbmi a ticho pretína niekoľko návštevníkov ktorých kroky sa hlasne znásobia v ozvene. Vedľajšie nádvorie je ešte menšie a komornejšie a okrem hŕstky ľudí na ňom stojí niekoľko kanónových gulí a schodisko stúpajúce nahor do samotného hradu. Gotické okná prezrádzajú kaplnku ukrytú v zástavbe a za dvermi sa objaví ticho hradu. Do expozície sa platí vstupné, no neoslovila ma. Príliš veľa prázdneho priestoru, príliš veľa chladu a dokopy nič. Sem tam sa v kúte vyníma dobový nábytok, sem tam visí na stene obraz, zbierka obrazov, ktoré sú zaujímavé, no po tom ako človek videl desiatky iných hradov, tak porovnáva neporovnateľné a preto mi príde hrad prázdny. Najkrajším miestom je však vyhliadka na konci schodiska. Tá vedia na najvrchnejšie poschodie. Stačí pootočiť kľučkou a sme na streche s panorámou celej krajiny. Na západnej strane sa tiahnú hradby, ktoré do seba dokonca pohltili kus dnešnej zástavby a v diaľke sa dvíhajú hradné veže kontrastujúce s priemyselným parkom na periférii mesta. Je krásne byť nad všetkými strechami domov a sledovať život celého mesta z vtáčej perspektívy.
Z jedného z nádvorí vedie kamenná cestička nadol do starého mesta. Burghausen je veľmi príjemný na bezcieľne sa túlanie. Historické centrum nie je zaplavené pamiatkami, no jeho budovy majú v sebe niečo príťažlivé, niečo rozprávkové prečo človek nechce odísť. Hlavné námestie Stadtplatz pripomína obdĺžnik, ktorý ozdobili troj až štvorposchodovými domami pastelových farieb. Niektoré sú bežné, iné na sebe nesú vežičky, ozdobené okenice a pod ich bytmi sa chúlia maličké obchody či reštaurácie s terasami. Vchod do najmalebnejšej uličky starého mesta menom Grüben stráži oblúk pomaľovaný historickými freskami. Tie nie sú jediné a pri kráčaní ulicou sa ich na fasádach domov vynorí ešte niekoľko. Dnes prezývajú Grüben „ulicou slávy“, pretože ju zdobí niekoľko plakiet so známymi menami, ktoré mi žiaľ nič nehovoria. Viac ako pod nohy sa dívam na fasády domov a tie ma fascinujú. Nad dverami sa občas objaví vývesný štít s reklamou, no najmä fresky aké by sme našli v starých kostoloch, tie ma dostali.
Paradoxne, najkrajší pohľad na panorámu celého Burghausenu a na hrad nenájdeme v starom meste, ale na druhej strane rieky Salzach, teda v Rakúsku. Pre príchod do Rakúska netreba spraviť nič, len vykročiť z námestia a o pár minút sa objaví most, ktorý je hraničným bodom. Trochu bije do očí, že keď som pred dvomi týždňami prechádzal zo Salzburgu cez Freilasing, na hraniciach boli kontroly a podobne, no tu niet ani živej duše a človek môže medzi oboma krajinami prejsť čo mu hrdlo ráči. Už z hraničného mosta sa vynoria prvé krásne pohľady s hradom tróniacim nad mestom. Malé rakúske mestečko Ach an der Salzach ja rozťahané popri rieke a aj tu stoja hotely či reštaurácie. Majú však výhodu najkrajšieho výhľadu. Kráčame zrekonštruovaným nábrežím a s každým ďalším krokom si myslím, že sa treba zastaviť a odfotiť si panorámu, pretože mi príde krajšia, než tá predošlá. Nemecké nábrežie je potiahnuté zástavbou fotogenických domov a nad nimi vyníma hradné bralo obrastené stredovekým hradom. Hradby, stavby, gotická kaplnka, veža, dokonca vidno odtiaľto aj pár ľudí na najvrchnejšej vyhliadke, kde sme pred zhruba dvomi hodinami stáli. Človek neľutuje ani minútu času, ktorý tu strávi. Len tak si sadnúť na lavičku a kochať sa krásou bavorského mesta. Tomu sa povie víkend. Bavorsko ich vie namiešať pomerne veľa.
foto: Tomáš Kubuš, Burghausen, Ach an der Salzach, 17.10.2015
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
