Transsibírska magistrála. Deň 3. Konečne na Sibíri

Autor: Tomáš Kubuš | 22.11.2016 o 9:41 | (upravené 22.11.2016 o 10:50) Karma článku: 10,99 | Prečítané:  8675x

Tretí deň vo vlaku. Konečne Sibír! Brezy, tajga, brezy, krásna krajina. Brezy, brezy a brezy. No má to v sebe niečo fascinujúce. Pozrieme si Tyumen, padne hranica 3000 kilometrov, zastavíme v Omsku a pokračujeme smer Novosibirsk.

Dnes začíname celkom z ostra. Namiesto toho, aby sme si užili ničím nerušený spánok vo vagóne si nastavíme budík na 1:40, pretože krátko po tomto čase sa máme podľa presného poriadku ocitnúť v sibírskom Tyumene. Prestávka, ktorú tu vlak má je pomerne dlhá až hodinu a pol a tak si nechceme nechať ujsť možnosť nadýchnuť sa ranného mesta.

Zobudíme sa, no vlak v Tyumene už stojí. Prišli sme skôr, no našťastie sa čas odchodu meniť nebude a tak predsa len niečo stihneme. Tyumen je od Moskvy vzdialený cca 2144 kilometrov a je prvým väčším sibírskym mestom, ktoré Transsibírska magistrála pretína. Tým, že bolo k západnému Rusku najbližšie, tak ho založili už v roku 1586 a Tyumen sa tak stal vôbec prvým ruským mestom na Sibíri. Domáci sú na túto udalosť pyšní a tak po meste visia oslavné nápisy hlásajúce 430.výročie od založenia.

Vonku je 15 stupňov, ale zvládneme to aj v sandáloch a krátkych nohaviciach. Je pomerne teplo na sibírske ráno, ale teším sa, že je čerstvo, pretože vo vlaku sa vždy v noci vzduch akoby vydýcha a oteplí. Ulica Pervomajskaja vystreľuje zo staničného námestia a do centra treba prešliapať kilometer a pol. Kráčame ostrým krokom, aby sme mali istotu, že to skutočne stihneme. Tyumen má už na prvý pohľad veľmi moderný nádych. Mesto tomu vďačí za to, že neďaleko odtiaľto sú náleziská ropy a tak je Tyumen mesto plné biznisu. Je niekoľko minút po štvrtej lokálneho času, no niektoré bary ešte stále fungujú a vonku postáva niekoľko fajčiacich postáv. Kráčame až do samotného centra, kde sa ocitneme na Centralnajej Ploščadi. To obklopujú dve kolosálne, sovietske budovy a v strede námestia a parku stojí večne živá socha Lenina. V Rusku sa nachádzajú takmer v každom väčšom i menšom meste. Budova južne od námestia ešte stále na svojej fasáde nesie nápis Dom Sovietov a kedysi tu sídlila mestská rada alebo ak chceme parlament mesta Tyumen. Vo vetre plápolá ruská aj tyumenská zástava. Námestie je celé naše a okrem nás tu niet živej duše. Park vypĺňa niekoľko rozkvitnutých kvetín a priamo nad nimi sa z podstavca díva Lenin odetý v plášti s rukou v bok. Za ním námestie uzatvára ďalšia krásna budova v neoklasicistickom štýle. Začína popŕchať, tak je všetko akési šedivé, no stále prevažuje radosť z toho, že si môžeme aspoň časť Tyumenu pozrieť.

Máme ešte stále čas, tak sa vyberieme hlavnou ulicou Republiky ku katedrále Znamenski. Centrum mesta nie je tak monumentálne, ale je veľmi pôsobivé pretože je tu niekoľko krásnych, starých budov najmä z 19.storočia. Akoby ulicu lemovali tie najkrajšie domy, mnohé pripomínajúce paláce. Niektoré sa dokonca zmiešali s modernou dobou a tak sú ich spodné poschodia pretvorené na butiky, obchody či podniky, ale fasáda si stále zachováva svoje osobité čaro.  Na konci bočnej uličky sa vynorí Chrám Krista Spasiteľa ozdobený vežičkami, ale splýva so šedivou oblohou. Nazrieme ešte o ulice vedľa, kde rastie obrovská katedrála Znamenski z roku 1786 poznačené barokom. Podobne ako aj ostatné kostoly v Tuymene aj katedrála prešla rekonštrukciou, pretože počas sovietskeho obdobia sa na ne kašľalo a mnohé začali chátrať a umierať. Katedrála dominuje vysoká zvonica a pod ňou sa k nebu dvíha niekoľko svetlomodrých kupol so zlatými cibuľkami a zlatými ortodoxnými krížmi. Je zatvorená, no aj pri pohľade z diaľky vyzerá veľmi fotogenicky.

Pohľad na hodinky už nie je tak dobrý ako na začiatku a tak je čas vrátiť sa do vlaku. Dežurnaja nám povedala, že tam musíme byť o tretej moskovského času, hoci podľa rozpisu má vlak odchádzať až o dvadsať minút neskôr. Samozrejme, že nechceme nič riskovať, tak sa ženieme až napokon radšej objavíme taxík a stavíme na istotu. Za chvíľku sme tak na stanici, spotení, ubehaní a tak zistíme, že sme naozaj mohli prísť neskôr. Počas našej rannej prechádzky sme našliapali 3,9 kilometra. Potešil som sa, že nám to takto pekne vyšlo.

Nazad vo vlaku sa ešte vystrieme na naše lehátka a ideme si ešte chvíľku pospať. O dve hodiny som už zase hore, tak pozerám na krajinu za oknom, spravím si čaj a potom si ešte aj čítam. Rána vo vlaku majú niečo do seba, kým všetci naokolo ešte spia. Najbližším veľkým mestom bude až Omsk, no z Tyumenu to je k nemu ešte okolo 600 kilometrov.

Sibír má tu vo svojej západnej časti charakter roviny. Je to jedna obrovská, široká, nekončiaca rovina. Takto asi vyzerá nekonečno. Objavujú sa lesy, väčšie lesy, menšie lesy, sem tam bažina, jazierko či menšia riečka, ale inak akoby sa krajina za stovky kilometrov vôbec nemenila. Svojim spôsobom to je fascinujúce, keď si človek vezme, že nám doma stačí prejsť pár desiatok kilometrov a všetko je úplne inak a tu proste nič. Keď sa stratia lesy, tak všade len zelená rovina. Na oko to všetko vyzerá ako nesmierne úrodná pôda kvôli tej prenikavej zelenej farbe. Naraňajkujeme sa z nášho syra, rajčín, uhoriek, dojeme chlieb z Moskvy a striedavo pozeráme z okna na krajinu a čítame.

Za mestečkom Nazyvayeskaya pretneme pomyselný 2597.kilometer čo pre nás znamená, že sme preťali presnú polovicu cesty do Irkutsku. Cesta ubieha rýchlo a naozaj sa ani nenazdáme a blížime sa k známemu sibírskemu mestu Omsk. To už máme za sebou 2716 kilometrov a ja mám pocit, akoby som stále vo vlaku nič nestihol. Ak to pôjde takto aj naďalej, tak za chvíľku sme v Irkutsku. Železničný most nás prevedie ponad slávnu rieku Irtyš. Jej koryto je obrovské a akonáhle ho pretneme, začne sa odvíjať železničná stanica. Vlak zastaví a máme niekoľko minút čas, tak sa vymotáme z perónu a pozrieme si aspoň budovu stanice a námestie pred ňou. Je monumentálna, natretá zelenou až tyrkysovou farbou a cítiť v nej, že Omsk je miliónové mesto. Z hľadiska histórie či pamiatok nepatrí medzi skvosty, ale dnes je predovšetkým industriálnym mestom. V roku 1849 sem dokonca poslali do exilu aj slávneho spisovateľa Dostojevského. Oproti stanici sa z podstavca díva socha Lenina. Mám pocit ako by bola jeho socha naleštená a celá sa leskne. Spoločnosť mu robí niekoľko ihličnatých stromov a z obloha padajú jemné kvapky.

Po troch hodinách cesty z Omsku sa ocitneme na méte 3000 kilometrov. Aby sme ich nejakým spôsobom oslávili, povieme si, že si ideme dať polievku do jedálenského vozňa. Ten je hneď vedľa nás, tak to ani nemáme ďaleko. Je silno klimatizovaný a posedáva v ňom len niekoľko cudzincov. Niektorí pri bare, iní pri stoloch, no aj tak je tu akosi prázdno. Nemá síce atmosféru starých vlakov, ale páči sa mi tu. Objednáme si boršč a opekané zemiaky a hľadíme na ubiehajúcu tajgu. Sem tam sa za oknom objavia aj nákladné vlaky, ktoré odtiaľto zvážajú uhlie. Dostaneme misku boršču, dva kúsky tmavého chleba, tanier zemiakov na cibuľke a vychutnávame si aj iné jedlo, než to aké sme jedlo doteraz. Celkom dobre to padlo.

V mestečku Barabinsk máme polhodinovú prestávku. Vyberieme sa z vlaku, hoci tiež patrí k tým, kde takmer nič nie je. Zaujímavým ho robí fakt, že práve toto miesto sa v minulosti stalo exilom pre poľských židov. Neďaleko stanice stojí pekný ortodoxný kostolík so zlatými kupolami. Srší z neho novota, ale na pohľad je veľmi príjemný. Na jeho tele sa strieda biela s modrou a punc posvätnosti dodávajú stavbe zlaté kupoly nielen na chráme, ale aj na zvonici. Chvíľku sledujeme ruch stanice zo staničného mosta. Niekoľko žien predáva na peróne údené ryby, kvasené uhorky, poháriky plné jahôd, pirôžky či iné drobnosti. Cestujúci sa premávajú sem a tam, niektorí sa lúčia, iní vykladajú batožiny a stanica si tak žije vlastným životom. Neďaleko prvého nástupišťa stojí historická lokomotíva, ktorá akoby tvorila maličké múzeum. Pozrieme z diaľky na ňu a ešte zbehneme do supermarketu kúpiť pár drobností na cestu. Je perfektné, že keby aj človek so sebou na Transsibírsku magistrálu nevzal nič, kdekoľvek sa dokáže zásobiť.

Brezy, brezy a brezy. Tajga akoby nemala konca kraja. Aj napriek tomu je stále krásne hľadieť na ňu. Po tristo kilometroch stojíme v uličke a túžobne očakávame pohľad na rieku Ob, za ktorou sa rozleje mesto Novosibirsk. Konečne prichádza obrovský Ob. Pred Novosibirskom je široký takmer 860 metrov a škoda, že prichádzame za tmy a tak si rieku nemáme ako odfotiť. Je okolo pol deviatej moskovského času, no lokálny čas v meste počíta o tri hodiny viac, takže sa čoskoro začne odvíjať polnoc. Ob je obrovský a na jeho hladine sa krásne zrkadlia svetlá nábrežia. Aj teraz na ňom kotví niekoľko lodí, no počas dňa to musí byť ešte zaujímavejšie. V Novosibirsku máme dokonca necelú hodinku, tak sa tešíme von. Miestna stanica patrí medzi najkrajšie na celej magistrále a hoci som to už spomínal, aj táto vyzerá ako palác. Obrovský, dvojposchodový palác plný nádherných lustrov, mramoru a vznešenosti. Nie nadarmo sa hovorí, že práve železničné stanice patria medzi najkrajšie pamiatky miest ležiacich na magistrále. Priamo na stanici stojí aj pomník pre obete 2.svetovej vojny a hoci sa priamo tu nikdy nebojovalo, mnoho ľudí zo Sibíru odtiaľto do vojny odchádzalo. Dnešný Novosibirsk je so svojimi 1.5 miliónmi ľudí najväčším sibírskym mestom a považuje sa aj za akési nekorunované hlavné mesto tu na Sibíri. Po Moskve a Petrohrade je to dokonca tretie najväčšie ruské mesto, no historicky sa s oboma spomenutými nemôže vôbec merať. Novosibirsk totiž založili až v posledných rokoch 19.storočia práve vďaka železnici. V týchto oblastiach znamenajú koľaje život. Kedysi sa mesto dokonca volalo Novonikolajevsk podľa ruského cára Mikuláša II., ale po roku 1925 ho boľševici premenovali na Novosibirsk ako ho poznáme dnes. Vymotáme sa zo stanice a zo staničného námestia je na neho pekný pohľad. Fotíme vysvietenú fasádu, keď sa v tom ozve slovenčina. Vyšlo najavo, že presne pred stanicou práve parkujú chalani z Lada svetom, ktorí sem dorazili počas svojej rýchlocesty do Mongolska. Pozrieme ich, chvíľku pokecáme a pomaly, ale isto musíme odchádzať, aby sme stihli pozrieť ešte okolie stanice a hlavne načas sa vrátiť nazad do nášho vlaku.

Opustíme Novosibirsk, krajina je prikrytá nočnou tmou a tak sa aj my poberieme na spánok. Tretia noc vo vlaku.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Transsibírska magistrála, 14.júl 2016

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Jeden za všetkých, všetci za jedného. Čo má Kaliňák s tromi mušketiermi

Dom, v ktorom býva minister vnútra Robert Kaliňák, je pomenovaný podľa Aramisa z Troch mušketierov. Susedmi sú Athos a Porthos.


Už ste čítali?