Transmongolská magistrála. Sme v Mongolsku!

Autor: Tomáš Kubuš | 12.12.2016 o 9:17 | Karma článku: 10,46 | Prečítané:  3512x

Rusko a Transsibírska magistrála sa stáva minulosťou. Sibír nechávame za nami a nastupujeme na Transmongolskú železnicu s cieľom exotické Mongolsko. Posledné ruské mestečko, prvé mongolské ulice a stovky kilometrov vlakom...

Náš vlak z Irkutsku do mongolského Ulanbátaru odchádza 16:32 moskovského času, teda 21:32 času irkutského. Na jemný chaos ohľadom časovania vlakov sme si už zvykli. Stanica je plná ľudí a všetci túžobne hľadia na tabuľu s odchodmi vlakov a hypnotizujú kolónku s číslami nástupíšť. Odrazu sa na ňom objaví dvojka a rieka ľudí sa roztečie dole schodmi, aby na peróne boli prví. Náš vlak 362 je už pristavený. Zhodíme si veci do kupé, chvíľku sa ešte motáme perónom až sa ozve hvizd a to už sedíme na svojich sedadlách a pozorujeme ako sa za oknom mihotajú irkutské svetlá. Skutočne sa mi toto mesto páčilo a o Bajkale ani nehovorím. Znovu vo vlaku. Znovu na ceste.

Po mesto Zaudinskij, neďaleko známejšieho Ulan-Ude, ktoré je odtiaľto vzdialené cca 9 hodín cesty ešte pôjdeme po koľajniciach legendárnej Transsibírskej magistrály, ale v ňom sa s ňou rozlúčime. Ona pokračuje ďalej cez Čitu, Chabarovsk až do Vladivostoku, no už bez nás. My sa poberieme na juh smer Mongolsko a tým pádom sa ocitneme na Transmongolskej železnici. Je menej známa ako Transsibírska, ale mnohí by povedali, že je zaujímavejšia, pretože pretne exotické Mongolsko a skončí až v čínskom Pekingu. Je o čosi novšia ako jej slávnejšia ruská sestra a s jej stavbou začali až v roku 1947 a o necelých dvadsať rokov je slávnostne spustená jej celá prevádzka. Kým nezačali stavať Transmongolskú železnicu, Mongolsko malo len pár desiatok kilometrov koľajníc a aj tie tu vybudovali len kvôli strategickým účelom, aby mohli z dolov zvážať uhlie. Teším sa na toto dobrodružstvo aj kvôli tomu, že som opäť vo vlaku, no radosť mi robí aj fakt, že železnica kopíruje starú karavánnu cestu, ktorou sa obchodovalo s čajom.

Vonku je už tma, tak nám unikne pohľad na okolie Bajkalu, čo ma mrzí, ale viem, že sa jednoducho nedá vidieť všetko a hneď. Cestou stojí vlak v niekoľkých menších staniciach, ale všade sme len pár minút a tak ani nevychádzame von. Aj tak spíme, pretože nás vlak svojim zvukom opäť ukolísal.

Prvou väčšou zastávkou na tejto linke je až mesto Ulan-Ude. Je päťdesiat minút po polnoci moskovského času, ale tu už má krajina za sebou svitanie a vonku sa odvíja pondelkové ráno. Ulan-Ude už leží v Burjatsku a patrí medzi väčšie sibírske mestá tu na východnej strane Sibíri. Má niekoľko pekných miest, no keď sa povie Ulan-Ude vždy sa mi vybaví obrovská hlava Lenina ležiaca na námestí. Nemáme na ňu čas, ale aspoň môžem sledovať ruch železničnej stanice. Približne 25 kilometrov za Ulan-Ude sa v stanici Zaudinskij rozdeľuje trať. Až potiaľto sme boli na koľajniciach Transsibírskej magistrály a prešli sme po nej okolo 5655 kilometrov. Uháňame na juh k hraničnému mestu Nauški.

Ráno si spravíme čaj, naraňajkujeme sa, čítame si a pozeráme z okna. Krajina sa veľmi zmenila oproti tomu, na čo sme boli zvyknutí predošlé dni. Všade sú kopce, skalnaté pahorky, lesy, nížiny zaplnili maličké usadlosti, dedinky plné drevených domov pred ktorými sa pasú kravy. Z krajiny za oknom cítiť akúsi vyrovnanosť, pokoj typický pre zabudnuté miesta. Sem tam natrafíme len na jeden či dva domy a široko ďaleko naokolo nič. Musí to byť ťažký život, tak vzdialený tomu, ktorý poznáme a na aký sme zvyknutí. Lúky sú plné kvetov a počas leta vidno aj sady ovocných stromov. Po štyroch hodinách prichádzame k mestečku Zagustaj, kde má vlak 18 minútovú prestávku. Leží na brehu Husieho jazera a sprevádza ho borovicový les. Chvíľku si pobeháme po peróne a stretneme tu aj čakajúci mongolský vagón. Takýmto podobným sa ešte budeme viesť. Pár kilometrov pred Nauški pretneme rieku Selenga a to znamená, že sme čoskoro na hranici.

Nauški by sa mohlo stať synonymom pre koniec Ruska. Samozrejme, tak obrovská krajina má tých koncov hneď niekoľko, ale ten náš leží priamo tu. Je posledným miestom, kde v Rusku na Transmongolskej magistrále zastavuje vlak a je v neuveriteľnom kontraste so začiatkom cesty v Moskve. Z hlavného mesta to je sem po koľajniciach úctyhodných 5902 kilometrov a tak v ňom mnohí jeho obyvatelia ani nikdy neboli. V Nauški bude stáť vlak 255 minút, teda štyri hodiny aj štvrť. Prichádza za nami dežurnaja a vysvetľuje, že môžeme ísť von, ale treba sa vrátiť nazad približne hodinku a pol pred odchodom vlaku, kedy sa pomaly, ale isto spustí prechod hranicou a kontrola pasov. Máme tak necelé tri hodiny. To je takmer o dve a pol hodiny viac ako si Nauški zaslúži. Ak by som napísal, že tu nič nie je, nebola by to pravda, no bolo by to jednoduchšie. Nauški na prvý pohľad vyzerá ako malé mestečko či možno väčšia dedina, kde žije niečo cez 3000 ľudí. Jeho jadro tvorí niekoľko vzájomne prepletených ulíc a desiatky drevených domov. Aspoň je kam sa zatúlať. Niekoľko ľudí z vlaku si hneď sadlo do čakárne bez záujmu vyjsť von, iní kráčajú smerom k neďalekému kopcu a mnohí sa roztratili v okolitých uličkách. Domy od seba oddeľujú drevené ploty a za nimi rastie zelenina či sú nahádzané rôzne nástroje. Žiadna uniformita, všetko je tak spravené ako prišlo a preto aj plot pôsobí bizarne, akoby bola každá lata inej veľkosti. Každopádne sa to sem nesmierne hodí. Kráčam až k malému jazierku, ktoré tu zostalo po väčšej búrke. Na jeho hladine sa zrkadlia drevené domčeky a odrazu naberá Nauški romantický nádych.

Vedľa hlavnej cesty sme objavili bistro Darja, kde podľa obrázkov jedál aj varia. Vojdeme dnu a v miestnosti so stoličkami a stolmi panuje akési zvláštne šero a v rohu sedia štyria cudzinci. Objednáme si boršč, ktorý nemajú a tak si za náhradu vyberieme polievku pelemeni, teda s malými mäsovými taštičkami a smotanou. Kým čakáme na jedlo, objavia sa ďalší cestujúci z nášho vlaku. Skôr či neskôr tu skončí zrejme každý. Pelemeni pripravili výborne. Prejdeme sa ešte pár uličkami a všimneme si, že viaceré domčeky v Nauški sú krásne farebné. Pastelové farby majú modré, zelené, či žlté odtiene a dokážu ich na dome tak príjemne zladiť. Aj v zdanlivo nudnom meste, tak človek nájde krásne miesta, ak chce. V malom lokálnom obchodíku si kupujeme našu poslednú ruskú zmrzlinu na ceste. Ani neviem koľko sme ich za posledné dni zjedli. Je to tá pravá zmrzlina, neskutočne chutná a smotanová. Jediným problémom je horúce počasie, ktoré ju roztápa a tak tečie po rukách, ale tá chuť. O tej to je!

Mysleli sme, že po prechádzke sa zaparkujeme v miestnom parku oproti železničnej stanici, ale to sme nevedeli, že ho premenili na skládku odpadu. Nie oficiálnu, ale kdekoľvek sme si vyhliadli miesto na sedenie, prídeme bližšie a sú tam haldy odpadkov. Škoda tohto miesta, Nauški by určite pôsobilo príjemnejšie. Sadneme si do chládku stanice a čítame knihy, kým nenadišiel náš čas, aby sme sa vrátili nazad do vagóna. Prechod hranicou môže začať.

Vlak sa za ten čas poriadne rozhorúčil a tým, že je odstavený, klíma nefunguje. Tie okná, ktoré sa otvoriť dajú aspoň ako tak privedú závan čerstvého vzduchu. Ruskí colníci vojdú do vagónu a nazrú do každého kupé. Batohy musíme mať pripravené pri sebe, keby sa im zachcelo do niektorého z nich sa pozrieť. Nechcelo sa im a tak sa len pozrú na nás, pýtajú sa pár otázok a odchádzajú. V druhom kole prichádza colníčka pozbierať pasy a potom nasleduje čakanie dlhé možno aj polhodinku. S knihou v ruke to ide rýchlejšie. Pečiatka v pase. Všetko je hotové. Môžeme ísť. Rusko zostáva tu a pred nami sa o chvíľku otvorí dosiaľ nepoznaný svet Mongolska.

Ruská federácia je síce už oficiálne za nami, ale ešte predsa len trvá pár kilometrov, kým pretneme neviditeľnú čiaru oddeľujúcu dve krajiny. Tá neopísateľná a neviditeľná čiara odrazu dostala vlastné kontúry. Všetko sa akoby odrazu zmenilo. Drevenice s farebnými priečeliami sa mávnutím čarovného prútika stratili a krajina sa vystrela do širokej, prenikavo zelenej roviny. Objavia sa prvé jurty pichnuté na brehu rieky, prvé stáda dobytka a chalani blázniaci sa v rieke. Iný svet. Krásne ako je ten svet odlišný a stačilo prejsť len pár kilometrov.

Vstupnou bránou do Mongolska je pre nás nevýrazné mesto menom Süchbaatar pomenované po mongolskom revolucionárovi Damdinovi Süchbaatarovi, ktorého prezývali „mongolský Lenin“. Od Nauški sme sem prešli 21 kilometrov. Taká veľká je zóna medzi dvomi hranicami. Kým na ruskej strane nás pustili z vlaku hneď, tu musíme najprv počkať, kým vlak prezrú mongolskí colníci, vyzbierajú nám pasy, stratia sa s nimi a o polhodinu nám ich prinesú naspäť aj s mongolskými pečiatkami. Až po celom procese, ktorý zhltne vyše hodiny sa otvárajú pre nás dvere a môžeme sa prejsť prvým mongolským mestom.

Na peróne u vekslákov zameníme zvyšné ruble za mongolské tögrögy (tugriky) a už aj sme vonku. Süchbaatar je aj na sibírske pomery novým mestom. Založili ho len v roku 1940 a hoci tu žije takmer 20 000 obyvateľov, príde mi rovnako ospalé ako Nauški. Profituje iba z toho, že tadiaľto vedie dôležitá trasa Transmongolskej magistrály. Železničná stanica je socialistická a zanedbaná. Akoby sa rozpadávala pred očami, no tie oči, ktoré tu žijú to nevidia. Hlavnú cestu pretínajú autá či motorky a život začína na jej druhej strane, ďalej od stanice. Malé potraviny v murovanom dome na prvý pohľad prekvapia. Dostať tu viac vecí, než by človek potreboval. Ruská vodka sa na regáloch zamenila na mongolskú medzi ktorými najviac vyniká fľaška s názvom Džingischán. Aj my si kúpime pár drobností do vlaku, no ten ešte neodchádza a tak sa môžeme mestečkom prejsť. Kým hlavná ulica vyzerá ešte ako tak, tie bočné, ktoré z nej vystreľujú sú nespevnené, prerastené trávou a opustené. Nájdeme krásnu bránu do domu s mapou Mongolska aj s vyznačenou provinciou, kde sa nachádzame a keď ju fotíme, pre miestnych sme skutočnou atrakciou. Neďaleko je aj neveľké sídlisko s niekoľko poschodovými panelákmi, ale veľa ľudí žije v drevených domoch. Tie sa rozpadávajú pred očami, no domáci len rezignovane sedia na priedomí či na múriku a zhovárajú sa. Natrafíme aj na malý kostol ozdobený krížom, ktorý som tu naozaj nečakal. Medzičasom sa na hlavnej ulici usadilo niekoľko žien s veľkými kýbľami a zhŕkol sa okolo nich dav. Takto sa tu predáva čerstvé mlieko, airag (kumys), jogurt či churuty, guľôčky zo sušeného jogurtu.

Pomaly bude na peróne všetko pripravené tak, aby sme sa mohli pohnúť smer Ulanbátar. Odtiaľto je pred nami ešte do hlavného mesta necelých 400 kilometrov, ale budeme tam až ráno. Zložíme sa v kupé a vyrážame. Dlho stojím v uličke ako prikovaný a neviem sa vynadívať na krásu mongolskej krajiny. Malé riečky, zelená farba, jurty, dediny, kone, kravy, v pozadí kopce a padajúca tma, ktorá čoskoro prikryje krajinu. Popíjame čaj, hráme karty, čítame si, kecáme a ani sa nenazdáme a druhá noc v tomto vlaku klope na dvere. 

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Nauški, Süchbaatar, 17-18.júl 2016
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Jeden za všetkých, všetci za jedného. Čo má Kaliňák s tromi mušketiermi

Dom, v ktorom býva minister vnútra Robert Kaliňák, je pomenovaný podľa Aramisa z Troch mušketierov. Susedmi sú Athos a Porthos.


Už ste čítali?