Transmongolská magistrála. Konečná! Peking

Autor: Tomáš Kubuš | 6.2.2017 o 9:32 | Karma článku: 7,52 | Prečítané:  2460x

Peking. Koniec cesty. Pár tisíc kilometrov za nami a odrazu sme vonku z vlaku. Prvý nádych Číny a Pekingu. Námestie Tiananmen, ochutnávka dobrôt na nočnom Wangfujingu a prechádzka Zakázaným mestom. 

Vystupujeme z vlaku. Bola to nádherná jazda. Ocitneme sa na peróne pekinskej stanice a obklopí nás neskutočný chaos. Všade sú ľudia, všetci kráčajú, prenášajú batohy, kufre, balíky a chvíľku trvá, kým sa vôbec zorientujeme. Mravenisko plné pohybu. Na prvý pohľad je stanica veľmi moderná a čistá a čo mi robí radosť je aj to, že sa tu už objavili aj anglické nápisy. Keď v roku 1959 túto stanicu postavili bola najväčšia v celej Číne, no dnes to už neplatí. V porovnaní s Moskvou či Ulanbátarom je však stále ozrutne veľká.

Vyjdeme von na rozľahlé námestie a ruch neutícha. Práve naopak, mám pocit, že je ho tu ešte viac. Dostaneme facku z teplého vzduchu a vlhkosti. Klimatizovaný vlak nechal zabudnúť na to, ako môže byť vonku. Pár minút a tričko je nalepené na tele. Odrazu do nás dobiedzajú ponuky ubytovania, taxíkov, city tour, lacných telefónov a všemožných aj nemožných zbytočností. Všetkých odbijeme, zložíme sa pri McDonald´s a prejdeme sa po okolí.

Predierame sa hustou dopravou a každú chvíľku stojíme buď v zápche alebo na červenú. Nejdeme do hotela, aby sme nestrácali čas, ale hneď sa prepravíme na obrovské námestie Tiananmen, teda Námestie nebeského pokoja. Ani neviem koľko nám to trvá, pretože v hlave mám len to ako sa ním prejdeme. Vystúpime si neďaleko super modernej budovy opery a o pár desiatok metrov sme na mieste. Ešte kontrola batohu, fotoaparátu, prejsť rámom ako na letisku a je to. Námestie Tiananmen!

Až tu na námestí si uvedomím, že sme sa ocitli v Pekingu. Až tu pre mňa skutočne končí naša cesta Transsibírskou magistrálou. Spájala dva symbolické body a to moskovské Červené námestie a pekinský Tiananmen. Som šťastný, keď sme tu na konci cesty, hoci viem, že ešte nekončíme, pretože tu v Pekingu strávime niekoľko dní. Ale tá radosť, z toho ako sme prešli „pol sveta“ na vlaku je príjemná.

Námestie Tiananmen patrí spoločne so Zakázaným mestom k dvom najznámejším miestam čínskeho Pekingu. Je najväčším námestím sveta a jeho rozmery 800 x 550 metrov si človek nevie predstaviť, kým tu skutočne nestojí. Kamkoľvek sa človek pozrie okolo seba vidí monumenty, ktoré tisíc krát videl v dokumentoch, na fotografiách či v rôznych cestopisoch. V tomto má cestovanie silu, že sa ocitneme na miestach, ktoré boli roky len tak niekde v mysli a odrazu sú skutočné. Námestie má svoj historický podklad už koncom 17.storočia, ale tak ako vyzeralo dnes by si už vedel predstaviť málokto. Svoju radikálnu rekonštrukciu zažilo námestie v roku 1958, kedy sa začali plniť sny Mao ce-Tunga o najväčšom námestí sveta, ktoré bude schopné pojať pol milióna ľudí. Viaceré budovy museli ustúpiť a aj Čínska brána sa definitívne stratila, ale námestie sa stalo symbolom čínskej moci. Námestie preslávilo vystúpenie Mao ce-Tunga z roku 1949, kedy práve na tomto mieste vyhlásil po občianskej vojne Čínsku ľudovú republiku slovami „Číňania povstali“. Odohralo sa tu aj niekoľko protestov, no ten najznámejší z roku 1989 bude navždy pripomínať kultová fotografia neznámeho muža stojaceho pred tankami. Snaha o demokratizáciu krajinu po vzore východnej Európy nevyšla a dodnes sa úplne presne nevie koľko stoviek ľudí sa utopilo v krvi námestia.

Všade kam oko dovidí je betón a ten spoločne so smogom, ktorý zahaľuje celý priestor pôsobí depresívne. Vonku panuje horúčava a tak sa mnohí Číňania ukrývajú pod slnečníky a pri malých stánkoch s vodou sa tvoria fronty ľudí. Od Moskvy sme takúto horúčavu nezažili. Ideme si spraviť koliečko okolo celého námestia, aby sme si pozreli jeho monumenty. Zo stredu námestia sa dvíha 38 metrov vysoký, hranatý obelisk predstavujúci Pamätník ľudových hrdinov. Dokončili ho v roku 1958 a pripomína viacerých revolucionárov z 19. a 20.storočia. Nedá sa k nemu priblížiť tak, aby sa ho človek dotkol, ale aj z diaľky vidno niekoľko reliéfov zachytávajúcich niektoré z revolučných udalostí od Prvej ópiovej vojny až po prekročenie rieky Jang-c’-ťiang počas občianskej vojny. Pod slnečníkom stojí bez pohnutia strážnik pripomínajúci voskovú figurínu. Len s tým rozdielom, že ona by sa v tejto horúčave topila a z neho nejde ani kvapka. Hneď vedľa pamätníka stojí monumentálna budova v socialistickom štýle. Pod jej strechou sa ukrýva telo Mao ce-Tunga. Muž, ktorý sa stal synonymom pre Čínu zomrel v roku 1976 a o rok na to tu už stojí mauzóleum s jeho balzamovaným telom. Podobne ako vietnamský Ho Či Minh, ani Mao si neželal, aby jeho telo bolo vystavené, ale po smrti už toho veľa nezmohol. Mao je zvláštna postava dejín. Stal sa takpovediac nesmrteľným a nielen preto, že stále spočíva v mauzóleu, ale pretože na seba naviazal kus dejín 20.storočia. Hoci pochádzal z bohatšej roľníckej rodiny, už v mladom veku organizoval roľníkov, prelieval sa do politiky a menil sa na revolucionára. Pomáhal dokonca aj pri budovaní komunistickej strany Číny a následne vytvoril smer, ktorý vošiel do dejín ako maoizmus. Odtiaľ už mal len krôčik k budovaniu vlastného kultu osobnosti. Ten trvá prakticky dodnes. Mao sa dostal do čela komunistickej strany a v roku 1949 stál na strane víťazov občianskej vojny odkiaľ mohol vyhlásiť založenie Čínskej ľudovej republiky. Jeho politika zmenila Čínu, no zmietla so sebou aj milióny obetí či už umelo vyvolaným hladomorom alebo perzekúciami. Dnes jeho portréty nájdeme aj tu v Pekingu či na čínskych bankovkách. História má vždy minimálne dve strany a nie každá sa nám musí páčiť. Okolie mauzólea je už uzatvorené a dnu sa dnes vojsť nedá. Akosi nám to ani neprekáža, pretože sme tu ambíciu ani nemali. Ani Lenina som počas niekoľkých návštev Moskvy nikdy nevidel, Ho Či Minha len raz, tak Mao mi do zbierky chýbať nebude.

Južnú stranu námestia vymedzuje vysoká brána Qianmen, teda Predná brána alebo Brána správneho svetla ako môže znieť jej preklad. Už v roku 1419 ju postavila dôležitá dynastia Ming a hoci prešla niekoľkými prestavbami, stojí tu dodnes. Kedysi práve ona viedla do Zakázaného mesta, ale dnes sa za jej fasádou rozleje široký priestor Tiananmenu. Je vysoká niekoľko poschodí a na jej tele sa striedajú dve galérie ozdobené stĺpmi s orientálnymi strieškami typickými pre čínske chrámy. V 20.storočí ju ozdobili delami a po revolúcii tu takmer 30 rokov sídlili vojaci ľudovej armády. Dnes sú preč a kto si kúpi lístok, ten môže vyliezť hore, aby si užil výhľad na celé námestie aj s jeho okolím. Kúpime si vychladené pollitrovky vody a vzápätí v nás miznú. Už len prejsť spomenutých 800 metrov na druhú stranu námestia.

Bránu Qianmen necháme za sebou a keď sa ocitneme opäť v strede námestia vyniknú aj dve obrovitánske budovy, ktoré ležia po stranách. Západná strana Tiananmenu patrí Veľkému sálu ľudu, teda miestu, kde sa pravidelne stretávajú straníci na zjazde komunistickej strany. Sídli v nej aj Všečínske zhromaždenie ľudových zástupcov, ktoré predstavuje čínsky parlament. Ten je s 2987 poslancami najväčším parlamentom sveta, pričom každoročne zasadá na zhruba dva týždne. Oproti nemu sídli budova so zaujímavejším a príjemnejším zameraním. Monumentálna budova dnes skrýva Národne múzeum Číny plné nevyčísliteľných pokladov. Kedysi v ňom bolo Múzeum čínskej revolúcie aj Múzeum čínskej histórie, ale po rekonštrukcii ho znovu otvorili v roku 2011 a tak sa tu dnes každý zoznámi s dlhou a fascinujúcou históriou Číny.

Na konci námestia sa zastavíme pri vlajkovom stožiari. Každé ráno tu obradne červenú vlajku ozdobenú piatimi žltými hviezdami vztýčia, celý deň následne zdobí námestie a podvečer ju zvesia. Tu na severnom okraji námestia stojí brána Tiananmen, Brána nebeského pokoja. Bez váhania je najfotografovanejším miestom celého Pekingu. Aj túto bránu, podobne ako Qianmen, postavila v roku 1420 dynastia Ming. O 37 rokov do nej udrel blesk a pohltili ju plamene, tak ju museli postaviť nanovo koncom 15.storočia. Ani tá však neprežila do dnešných dní, pretože ju na sklonku vlády Ming v roku 1644 nechal rebel Li Zicheng, ktorý sa podpísal pod definitívny pád dynastie Ming, vypáliť. O pár rokov na to ju postavila dynastia Qing a tá tu stojí dodnes. Z brány sa pozerá na svoje námestie a mauzóleum portrét Mao ce-Tunga a práve portrét, brána a jej okolie sa tak stalo akousi nepísanou ikonou Pekingu. Svojho času tam dokonca bol aj portrét Čankajšeka, generála Ču Te či dokonca Stalina po tom ako zomrel. Portrét je obrovský a keby niekto rozmýšľal nad tým, že ho akýmkoľvek spôsobom zneváži, mal by si to rozmyslieť, pretože by ho v tom momente zatkli. Brána skutočne kričí monumentalitou, veď len jej dĺžka je úctyhodných 66 metrov. Nesie na sebe dva nápisy v čínskych znakoch, veje na nej niekoľko vlajok a hore ju ukončuje tradičná, cisárska strecha akú zvykli mať mnohé stavby Zakázaného mesta. Pred bránou stojí dvojica kamenných levov, ochrancov pred zlými duchmi a po stranách brány sa objavia aj dva vysoké stĺpy. Volajú sa huabio a podľa tradície ich stavali pred hrobky či paláce. Tieto postavila v 15.storočí dynastia Ming. Páči sa mi koľko je tu naokolo nás detailov a aj napriek tomu, že celý Tiananmen dýcha 20.storočím, stále sa sem prilieva niekoľko krásnych a historických momentov.

Je čas sa pobrať aspoň na chvíľku na hotel zhodiť si veci a dať si sprchu, pretože už je na mne nalepené kvôli tej horúčave celé tričko. Náš hotel, kde strávime najbližšie noci leží v jednej z viacerých štvrtí tzv. hutongov. Sú to staré štvrte Pekingu, ktoré tvoria úzke uličky a nízke domy. Už na prvý pohľad sa mi hutong páči. Kedysi takto mohol vyzerať celý Peking, ale dnes sa neskutočne rýchlo mení na supermoderné veľkomesto a tak tieto staré štvrte zanikajú. Tam, kde kedysi stáli dnes rastú mrakodrapy. Pre mňa hutong predstavuje ten závan starej Číny a páči sa mi viac ako umelé, uniformné a neosobné moderné štvrte plné sklobetónu. Zhodíme veci na izbe, vychutnáme si po vlaku a prechádzke sprchu a pred tým, než sa začne stmievať sme znovu na nohách a vyrážame do štvrte zvanej Wangfujing. Bývame od nej zhruba dvadsaťpäť minút peši, tak nepotrebujeme žiadnu dopravu a radšej sa prejdeme.

Wangfujing patrí medzi najznámejšie obchodné ulice Pekingu. Značkové či luxusné obchody na nej sú mi ukradnuté, ale stále ma to sem ťahá, pretože Wangfujing je pre mňa zosobnenie streetfoodu, ktorý milujem. Čím sme bližšie, tým je to viac poznať. Zapchaté cesty plné áut sa stratia a ocitneme sa na pešej zóne zaplavenej ľuďmi. Tu prvý krát cítime preľudnenosť Číny. Okolo nás vyrástli obchodné centrá, reštaurácie, fastfoody a na každom metri štvorcovom sa niečo deje. Pomaly, ale isto na Peking bude padať tma a tak svietia prvé lampy, neóny až sa napokon Wangfujing rozžiari celý lákavými svetlami.

Prejdeme popod čínsku bránu ozdobenú kaligrafiou a ocitneme sa na ulici, kde sa za minútu premelie snáď tisíc ľudí. Vzduchom sa miešajú vône jedla, grilovaného mäsa, oleja na vyprážanie a zovšadiaľ sa ozýva hluk. Sme na mieste. Predierame sa davom a som prekvapený, že len občas sa v záplave čínskych tvárí objaví turista. Čakal som opak. Najprv si chceme uličku s jedlom celú prejsť, aby sme sa pokochali a potom si pohľadáme niečo z čoho by sme ochutnali. Páči sa mi tu, hoci kvôli chaosu nevieme miestami ani zastaviť, len plávame v dave. Všetko tu dýcha exotikou a niektoré jedlá či sladkosti až bizarnosťou. Malé škorpióny na paličkách striedajú vyprážané priadky morušové, morské hviezdice, lúčne koníky, larvy všetkých veľkostí a chutí až sa konečne objavia aj kúsky jahňacieho, bravčového či kuracieho mäsa napichnuté na špajdli na spôsob menšieho kebabu. Stačí si objednať a chlapík naučeným pohybom hneď položí vašu paličku na rozpálený gril, aby už pripravené jedlo zohrial. Vôňa grilovaného mäsa sa krásne vinie celým priestorom. Dav ľudí neutícha a tak sa ocitneme pri čínskych parených buchtách, grilovanom a vyprážanom tofu, krevetách, obaľovaných krabích klepietkach a rôznych koláčikov z vajca s mnohými príchuťami. Zaujmú aj šampiňóny plnené krevetami, raky, slimáky, malé prepeličky či neskutočné množstvo ovocia pripravené na džúsy či na krájanie. Ani netuším ako dlho sme sa predierali od začiatku po koniec. Čas sa tu na Wangfujingu rozplynul ako vôňa grilovanej jahňaciny. Oddýchneme si pri maličkom melóne. Odsekli z neho vrch, dnu ponorili mixér a jeho dužinu rozmixovali na šťavu. Geniálny nápad. Ponoríme sa znovu do jamy levovej, aby sme sa vrátili na začiatok a tak ochutnáme pár drobností. Dáme si tofu (nikde na svete snáď nechutí tak dobre ako v Ázii), jahňací kebab aj zopár sladkostí. Aj napriek tomu, že nemám rád preplnené miesta, Wangfujing má niečo do seba. 

Na ráno sme si naplánovali návštevu Zakázaného mesta. Nemáme to k nemu veľmi ďaleko a tak sme raz dva na mieste. Zakázané mesto patrí k symbolom Číny rovnako ako Čínsky múr, Mao, paličky na jedenie či obrovské Námestie nebeského pokoja. S jeho stavbou začala dynastia Ming ešte začiatkom 15.storočia a až do roku 1912 slúžilo toto mesto v meste ako najdôležitejší bod ríše. Za jeho nekonečnými hradbami sa ukrýva viac než 980 budov a 9999 miestností! Na jeho prehliadku by nestačil zrejme ani celý deň, ale nám bohato postačí aj niekoľko ranných hodín. Obchádzame hradby okolo priekopy. Aj jej rozmery sú obdivuhodné, pretože po šírke má priekopa cez 50 metrov. Je zamračené a tak sa krása budov jemne stráca v šedivosti. Okrem toho je už aj ráno poriadne teplo a vlhko, že sa tričko lepí znovu na telo. Do Zakázaného mesta vstúpime južnou bránou Meridian Gate. Je najväčšou spomedzi všetkých brán a sama o sebe by mohla byť pokojne samostatnou pamiatkou. Kedysi bola vyhradená len pre cisára, alebo jeho manželku, ktorá ňou mohla však vstúpiť len raz, v deň svadby. Dnes prúdia bránou tisíce návštevníkov a ani dnešné ráno nie je výnimkou. Už teraz mám pocit, že je okolo náš tisíc Číňanov a čas ukáže, že sa to bude ešte umocňovať.

Prvý krát sa ocitneme na veľkolepom nádvorí na miestach, ktoré niekoľko stáročí mohla vidieť len hŕstka vyvolených. Pätica mostov prekračuje vodný kanál a za ním vyrastá Brána najvyššej harmónie. Až za ňou sa ukrývajú najdôležitejšie budovy mesta, nosiaceho prívlastok zakázané. Dosiaľ som kráčal Zakázaným mestom len vo vietnamskom Hue, no to je po vietnamskej vojne príliš zjazvené a stojí z neho len torzo niekdajšej slávy. Tu v Pekingu je všetko oproti nemu dokonalé. Hlavná brána je uzatvorená, tak na ďalšie nádvorie vstúpime vedľajšou. Až tu sa pred nami objaví slávny Palác najvyššej harmónie. Stojí na vyvýšenom pódiu, aby dominoval všetkému naokolo a mramorovými schodmi k nemu prúdia davy ľudí. Zdá sa až neuveriteľné, že ho postavili z dreva a dodnes patrí k najväčším dreveným stavbám celej Číny. Ten pôvodný palác z 15.storočia vyhorel, no ani tento zo storočia sedemnásteho nie je na zahodenie. Spoza jeho múrov sa šírila moc a každý jeden cisár počas slávy paláca zasadol na trón práve na tomto mieste. Túlame sa nádvorím až do tesnej blízkosti paláca. Je tu pomerne veľa symbolov drakov. Tie sú koniec koncov roztrúsené po celej Číne. Tu predstavujú cisára a jeho moc. Pohľad priamo od paláca je veľmi zaujímavý, pretože máme celé nádvorie ako na dlani. Zakázané mesto je obrovitánsky kus Pekingu a to sme zatiaľ videli len zlomok. Na stavbách sa mi páči ich farebnosť. Červené stĺpy kontrastujú s modrými či zelenými drevenými latami a z nich sa dívajú zlatí draci a pekné ornamenty. Palác najvyššej harmónie leží v jednej priamke s menším Palácom strednej harmónie, kde sa cisár pripravoval na svoje rituály vo hlavnom paláci a napokon priestor uzatvára Palác udržujúcej harmónie, ktorý mohli spoznať aj viacerí zahraniční vyslanci. Pomedzi záplavu Číňanov nahliadneme dnu, pozrieme si trón, interiér a radšej si užívame pohľady na námestie. Veľmi pekne pôsobia aj bronzové sochy vtáka a korytnačky. Korytnačka symbolizuje jednak dlhovekosť, ale aj elementy zeme a neba. Vták menom fenghuang predstavuje bájneho fénixa, teda v čínskom ponímaní cisárovnú.

Palác nebeskej čistoty sa rozlieva za rovnomennou bránou. Je najväčším spomedzi troch palácov na vnútornom nádvorí a cisári dynastie Qing ho používali ako svoju audienčnú sálu, ale slúžil aj ako cisárska rezidencia. Cestu k nemu strážia dokonale zhotovené bronzové sochy levov. Jeho dvojitá strecha je typicky čínska pokrytá stovkami škridiel a tak svojim zovňajškom splýva dokonale s okolím. Neďaleká Sieň čistoty pre zmenu patrila cisárovnam a tu trávili najčastejšie svoje noci. Kam sa pozriem, tam vidím paláce, stavby, ich zašpicatené strechy a ľudí. Pomaličky sa v tomto mikroorganizme začínam strácať. Vojdeme popod malú, no krásnu červeno-žlto-zelenú bránu ozdobenú kaligrafiou a ocitneme sa v inom svete. V labyrinte týchto častí Zakázaného mesta leží Palác dlhovekosti aj Pavilón dažďa a kvetín. Akoby mali všetky stavby svoje poetické názvy. Z úzkej cestičky lemovanej červenými stenami sa vchádza na všemožné ukryté nádvoria. Prúd ľudí odrazu ustal a konečne má toto miesto čarovný nádych. Už ani nehľadáme nič konkrétne, len sa strácame a znovu nachádzame. Nádvoria často zdobia veľké bronzové kotle, bronzové sošky vtákov. Na niektorých miestach je dokonca ticho, čo je tu celkom vzácnosťou. Nazrieme do niekoľkých pavilónov a ani presne neviem koľko času tu strávime. Napokon sa okolo Paláca večnej jari vrátime k hlavnému prúdu a teda znovu do oblasti Paláca nebeskej čistoty. Akosi mi celé Zakázané mesto začína splývať do jednej masy. Je čas pobrať sa teda ďalej. Za Bránou nebeského mieru si posedíme pod kioskom v príjemnej Cisárskej záhrade. Plno stromov a tieň dotvárajú skaly a malé vodné cestičky. Zo Zakázaného mesta nás odvedie na samotnom konci Brána božskej sily. Kedysi ju volali Brána čiernej korytnačky, pretože takýto názov niesli mnohé severné brány cisárskych palácov. Severne od areálu sa dvíha pahorok s parkom Ťing-šan, ktorý ma prezývku aj Uhoľný pahorok, pretože ho počas dynastie Ming navrstvili hlinu po tom ako okolo Zakázaného mesta kopali priekopy.

Na obed si sadneme do reštaurácie so stolom, ktorý má v strede otáčací kruh. Podobné sú už roky aj u nás, ale v Číne je to predsa len väčší zážitok. Na stole pristane niekoľko misiek, paličky a sedem druhov rôznych jedál. Obrovská miska ryže, sladkokyslá polievka (iná ako u nás a lepšia), kung pao, mäso v sladkokyslej omáčke a niekoľko typov dusenej zeleniny či len varenej vo vode. Viacero ľudí vravelo, že čínske jedlá sú akési nudné, ale po tejto skúsenosti mi to tak nepripadá (to sa však neskôr zmení). Dobre sme sa však najedli a je čas ísť k ďalšiemu vrcholu našej cesty. Čínsky múr už klope na dvere.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Peking, 23-25.júl 2016

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Plavčan nedal Kiskovi na výber. Oznámil mu, kedy končí

Minister školstva za SNS chce skončiť vo funkcii až k 31. augustu. Premiér Fico naťahovanie času nekomentoval.

KOMENTÁRE

Macron chystá veľký trik

Koniec východoeurópskych zamestnancov je Macronov cukrík voličom.

KOMENTÁRE

Pavol sa oženil s Vladimírom. Obrúčku nosia s trémou

Jemma si brala svoju priateľku a Pavol priateľa.


Už ste čítali?