Transmongolská magistrála. Posedenie na Čínskom múre

Autor: Tomáš Kubuš | 14.2.2017 o 9:20 | Karma článku: 6,42 | Prečítané:  1489x

Azda neexistuje väčší symbol pre Čínu ako slávny a nekonečný Čínsky múr. Pri návšteve Pekingu sa nedá odolať jeho volaniu a tak sme sa na konci našej cesty vybrali k múru v oblasti Juyongguan. Len si tak posedieť na Čínskom múre.

Skvelou výhodou čínskeho hlavného mesta je aj fakt, že stačí hodina, hodina a pol cesty a človek sa objaví zoči voči slávnemu Čínskemu múru. Niekoľko jeho častí sa rozlieva v blízkosti Pekingu a tým našim múrom bude oblasť zvaná Juyongguan ležiaca približne 60 kilometrov od mesta.

Pomerne dlho trvá, kým sa vymotáme z centrálneho Pekingu, ale ako náhle ho necháme za sebou, cesty sa uvoľnia a my sa blížime k cieľu. Oblasť Juyongguan patrí spomedzi všetkých častí Čínskeho múru k tým najbližším k hlavnému mestu. Pravdu povediac, už sa na neho veľmi teším. Patrí k tým cestovateľským zážitkom akými sú Petra, Perzepolis, Bagan či Angkor. Sledujem horizont, kedy sa už konečne objaví v zelených pahorkoch stáročný kamenný had rozlezený po krajine. Pár kilometrov pred cieľom ho odrazu vidno. Mohutný, vysoký múr, ozdobený vežičkami hrdo vzdoruje času a priťahuje pohľady ako magnet. Konečne je tu!

Čínsky múr patrí medzi najfascinujúcejšie stavby sveta. Plazí sa Čínou, kľukatí sa spoločne s krajinou. Padá do údolí a šplhá sa po vrcholkoch, aby vytvoril nepremožiteľnú hranicu medzi čínskym a okolitým svetom. Prvé kamene sa formovali do múru už niekedy v 7.storočí pr.Kr. a ich úlohou mala byť ochrana krajiny pred rôznymi nomádskymi kmeňmi križujúcimi, okolitú severnú step. Veľký rozmach zažíva Čínsky múr v 3.storočí pr.Kr za vlády dynastie Qin, ale nezabudlo sa na neho ani neskôr a slávna dynastia Ming sa do neho pustila, aby mnohé jeho časti v 14.storočí obnovila, predĺžila alebo postavila nanovo. Múr sa teda s príbehom Číny prepletá už vyše dvoch tisícok rokov. Hoci mu dnes hovoríme Čínsky múr alebo Veľký čínsky múr, poeticky jeho meno znie aj „Múr dlhý desaťtisíc míľ“. Tento údaj však neodzrkadľuje jeho skutočnú dĺžku, pretože o nej sa dodnes vedú spory. Niektoré čísla hovoria o necelých 9000 kilometroch múru, ale iné archeologické výskumy dokonca odhadujú celkovú dĺžku Čínskeho múru až na fascinujúcich 21 196 kilometrov (!).

Parkujeme pod múrom, platíme 45 juanov za vstupné a sme tu. Múru na dosah. Páči sa mi ako je všade okolo nás a sleduje nás mlčky z pahorkov. Čo sa mi však páči ešte o mnoho viac je ticho, ktoré toto miesto sprevádza. Na internete často strašia hororové obrázky múru, kde je toľko Číňanov, že kvôli nim nevidno múr a tak trochu som sa pripravoval aj ja, že sa tu budeme podobne ako v Zakázanom meste prehrabovať pomedzi hordu tiel. Nič také tu však nie je! Ak dobre počítam, v diaľke vidím len zopár postáv kráčajúcich po múre a inak sme tu sami. Neuveriteľné.

Juyongguan je príjemne umiestnený medzi dva vyššie kopce a tak sa v ňom vytvára strategické miesto. Neraz sa označuje ako priesmyk a od nepamäti so sebou niesol úlohu dôležitého bodu na periférii Pekingu. Viaceré výskumy zistili, že múr v tejto oblasti začali stavať už v priebehu 7-5.storočia pr.Kr. Jeho výstavba sa nezastavila a pokračovala aj o niekoľko storočí neskôr, no ten, ktorý tu stojí dnes pochádza z dynastie Ming, kedy nechal koncom 14.storočia Zhu Yuanzhang, prvý cisár tejto dynastie, priesmyk obnoviť, zväčšiť a zveľadiť. Pre krásu tohto miesta dokonca Juyongguan prezývali aj „najkrajší priesmyk sveta“ a hoci je to určite nadnesené, zaujímavo vyjadruje obdiv pre spomínaný úsek Čínskeho múru. Niekedy na konci dynastie Qing, kedy celú oblasť zachvátil chaos sa ľudia rozhodli odtiaľto odísť a Juyongguan sa pomaly, ale isto prepletal s okolitou prírodou.

Dole priamo pod múrom stojí kláštorný komplex s niekoľkými budovami ozdobenými rovnakými, zašpicatenými, škridlovými strieškami. Aj uprostred neho je ticho a neprechádza sa ním ani živá duša. Mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že je tu len a len múr, ale to nie je pravda. Okrem kláštora tu dokonca stojí aj pevnosť pripomínajúca konskú podkovu ukutú z kameňa, ale aj dôležitá pagoda Yuntai prezývaná aj „Terasa oblakov“ ozdobená vzácnymi reliéfmi z polovice 14.storočia. Pevnosť bola navrhnutá dômyselne tak, aby sem pri vpáde prišli nepriatelia, zasekli sa a nevedeli sa dostať do bezpečia. Obe tieto miesta majú smolu, že ich auru zatieni Čínsky múr, pretože takto im len málokto venuje pozornosť a radšej sa každý vyberie k vysokým schodom, aby konečne začal stúpať vyššie a vyššie.

Schody vyzerajú spočiatku veľmi nevinne a stúpame po nich jedna radosť, ale stačí ich niekoľko desiatok a už človek cíti nohy a kolená. Kamenné schody sú pomerne vysoké a niekedy mám pocit, akoby bol každý iný, tak keď si nájdem tempo, hneď sa rozhodí. Užívame si však voľnosť a tú prázdnu cestu pred nami, kde vidno len niekoľko ľudí. O chvíľku sa obzrieme za seba a sadneme si na schody, aby sme si užili ten krásny výhľad. Všade naokolo sa k nebu vytiahli zelené pahorky pokryté korunami stromov. Tie v diaľke zahaľuje smog či letný opar vznášajúci sa nad krajinou. Horšie sa fotia, ale vďaka tomu má vzdialený úsek Čínskeho múru magickejšiu atmosféru. Celé údolie stráži múr a každých pár metrov stojí strážna veža spájajúca dve kamenné cestičky. Po celom Juyongguane sa dá spraviť okruh, trvá však niekoľko hodín. Naokolo dokonca počuť aj poletovať vtákov a zvuky prírody. Vojdeme do prítmia prvej zo strážnych veží a je prázdna. Len niekoľko vyrytých mien hyzdí tento priestor a zopár nezmyselných nápisov po tých, ktorým sú pamiatky či niečo kultúrne celkom cudzie. Z malých okien si vychutnáme pohľady na zelenú krajinu ostro padajúcu do úzkych údolí. Veľmi sa mi tu páči, hoci mám pocit akoby múr naokolo kvôli rekonštrukcii pôsobil príliš novo. Stále je to však ten romantický Čínsky múr o ktorom človek tak dlho sníval. Posedíme si aj pod druhou vežou a rovnaký rituál spravíme pod treťou. Šliapať po týchto schodoch dá celkom zabrať a keď k tomu pripočítame vlhkosť a teplotu letného Pekingu, tak sme poriadne prepotení, ale šťastní, že sme sa tu ocitli. Keď sme nastupovali pred niekoľkými dňami do vlaku v Moskve, toto bol len akýsi vzdialený bod. Vedeli sme, že tam niekde na konci cesty bude, ale ťažko sa predstavoval či zhmotnil. Teraz sme tu a všetko je tak ako má byť. Dlho tu sedíme a hľadíme pred seba. Ponorení vo vlastných myšlienkach, v rozhovore s letmým vetríkom opierajúcim sa do tváre. Rozhodneme sa, že sa vrátime nadol a cestou stretneme dve čínske triedy hlučných školákov. Mali sme šťastie, že sme mali ten vzácny moment s múrom len pre seba. Už teraz sa teším na to, ako sa raz k múru vrátime, no na iné miesta, aby sme si v hlave pospájali jeho mozaiku.

Nazad do Pekingu sa predierame hodinku, hodinku a pol, ale v konečnom dôsledku je už úplne jedno kedy sa vrátime. Pred tým, než si pôjdeme oddýchnuť do hotela pred večerou sa ešte zastavíme v obchodíku s čajom. Klasický turistický obchodík s predraženými cenami, ale s peknou ukážkou toho, ako sa čínsky čaj podáva či servíruje. To ma na tomto mieste priťahovalo, pretože čokoľvek sa týka čaju ma fascinuje a mám pre to slabosť. Chlapík nás usadí vzadu do neveľkej miestnosti nasiaknutej vôňou čaju. Už len vďaka tomu sa mi tu páči. Dostanem do ruky „tehlu“ čaju Pu-erh s vôňou a chuťou zeminy. Nedávno som podobné tehličky brázdiace karaváne cesty obdivoval v Čajovom múzeu v Irkutsku a teraz si k ním môžem privoňať. Chuť Pu-erh nie je pre každého a ani pre mňa to nie je najobľúbenejší čaj, ale tým ako chutí má niečo do seba. Trochu mi pripomína niektoré škótske single malt whisky, kde tak krásne cítiť vôňu rašeliny. Ešte viac sa teším na prípravu Oolongu. Je rýchla, presná, trvá akoby len pár sekúnd a počas nich sa kanvička oblieva horúcou vodou, čaj sa lúhuje a majstrove rýchle ruky kmitajú, že hoci človek vidí celý postup o chvíľku ho zabudne. Jeho chuť je dokonalá. Jemne sladká, azda až karamelová a exotická podobne ako jeho názov. Po týchto dvoch typických čajoch je jazmínový čaj či zelený čaj už len príjemným spestrením, no nie vrcholom návštevy. 

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Juyongguan, Peking, 24.júl 2016

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zbrane zo Slovenska znovu zabíjali v zahraničí

Hoci sa medzinárodná operácia začala už v marci, slovenského predajcu zbraní doteraz nikto nekontaktoval.

DOMOV

Rok 1994: Keď sa valec Mečiar naplno rozbehol krajinou

Vladimíra Mečiara z postup premiéra dvakrát odvolali a vždy sa vrátil.

DOMOV

Dobré ráno: Slovensko sa stalo zbraňovým rajom pre teroristov

Zbrane zo Slovenska zásobujú mafiánov.


Už ste čítali?