Dva dni trekovania v okolí Chiang Mai

Autor: Tomáš Kubuš | 27.2.2017 o 9:34 | Karma článku: 5,44 | Prečítané:  1478x

Chiang Mai a severné Thajsko je aj o prírode. Ako to vyzerá, keď sa človek vyberie na dva dni a dve noci na trek do thajskej prírody? Drevené domčeky Karenov, žiadna sprcha len vodopády a rieky, kilometre v nohách a nerušený pokoj

Vždy ak sa v Thajsku skloňuje príroda, skôr či neskôr padne reč na Chiang Mai a jeho okolie. Kto si chce oddýchnuť od mora, krásnych pláží či ostrovov, ten zamieri na sever, aby sa ponoril do miestnej prírody a na chvíľku zabudol na svet okolo nás. Svet bez mobilov, televízie, sem tam bez elektriky, no zato svet kde počuť hukot vodopádov, praskanie dreva pri večernom ohni a kde vidno na nebi žiariace hviezdy. Každý z nás sem tam zatúži po takomto svete a ak sa vám to prihodí v Thajsku, stačí prísť do Chiang Maiu a vyraziť.

Mikrobus z Chiang Mai sa pohne po skvelých thajských raňajkách na sever neďaleko národného parku Doi Inthanon. Ten leží v tieni najvyššej thajskej hory s rovnomenným názvom, ktorej výška 2565 mnm len o 89 metrov zaostáva pod Gerlachovským štítom. Čakal by niekto v Thajsku takéto vysoké kopce? Po hodine sa mikrobus zastaví v malom mestečku Baankand na dokúpenie posledných zásob. Je tu rušné trhovisko, plno usmievavých tvárí a každý druhý pult predáva hotové jedlo. Toto na Thajsku milujem, jeho jedlo a to že je všade, vždy keď si na neho človek zmyslí. Je ľahké si na to zvyknúť, veľmi ťažké odvyknúť. Kúpim si ešte fľašku vody, sviečku, maličký repelent, trs miniatúrnych, no chutných banánov a o polhodinku sme na mieste. „Tým“ miestom je vlastne iba hlavná cesta kľukatiaca sa krajinou, no na „tom“ mieste náš thajský sprievodca Chai prikáže mikrobusu zastaviť a ukáže na poľnú cestičku strácajúci sa medzi stromami. Tu začneme naše dobrodružstvo a teda trekovanie thajskou prírodou, ryžovými políčkami či karenskými dedinkami, ktoré azda nie sú ani na mape. Nie som veľký fanúšik trekovania a vždy ma priťahovali viac historické miesta či bazárové uličky, ale na toto sa teším.

Počasie v Thajsku počas roka

Pozrite si počasie v Thajsku podľa jednotlivých mesiacov.

Ani nie po polhodinke kráčania, stúpania a klesania sa medzi stromami objaví kúsok roviny, kde je krátka prestávka. Z tašky sa vyberú balíčky ryže zabalenej v banánových listoch a spravíme si tu obed. Žiadne stoly, príbory, len holá zem na ktorej sa sedí a je sa rukami, prípadne plastovými lyžičkami. Páči sa mi to. Thajci vedia aj neobyčajne obyčajné jedlo pripraviť tak, že bude chutiť akoby ste mali to najlepšie jedlo na svete. Vonku páli novembrové slnko a len hustá hradba stromov s košatými korunami vytvoria životodarný tieň. V tichosti sa ozývajú zvuky prírody, hmyzu, vtákov a po rušnom Bangkoku je to ako balzam na dušu. Cesta do malej dedinky, kde strávime noc sa nepočíta na hodiny či kilometre, ale na vodopády. „Ešte dva vodopády a budeme na mieste“ povie Chai s úškrnom na tvári. Ono je to vlastne nepodstatné, kedy tam človek príde, pretože tá cesta k nim je zážitkom. Čas sa rozplýva tu medzi stromami a tak za hodinku, možno viac sa ozve z pokojnej krajiny hukot padajúcej vody. Podľa zvuku si vodopád predstavujem obrovský, ale jeho hlas znásobuje údolie v ktorom sa narodil. Krásne si razí cestičky tropickou krajinou a padajúcu vodu roznesie vánok po okolí tak, že príjemne osvieži tvár. Zastavíme sa, nadýchneme sa vodopádu a nesmierne sa mi páči. Jemne ho osvetľuje slnko, okolité konáre stromov tiež a príroda tak vytvára zaujímavú hru tieňov a svetla. Na jednej strane hlučný vodopád, na strane druhej koryto naplnené vodou strácajúce sa v diaľke. Dlho sedím na kameni a centimeter po centimetri si premeriavam krajinu s týmto obrázkom, aby som si na neho vedel kedykoľvek spomenúť.

Hustý les sa na chvíľku stratí a tam, kde mal pokračovať sa otvorí malé údolie vyplnené terasovitými políčkami na ktorých sa pestuje ryža. Ryžové políčko je ukryté v strede ničoho, akoby to malo byť prinajmenšom tajné pole s marihuanou. Je poobede, nikto na ňom nerobí a jeho prenikavo zelené záhony kontrastujú s uschnutými ryžovými steblami, ktoré už dávno niekto obral a vymlátil. Ako ryžové políčko prišlo, tak rýchlo sa aj stratilo a krajinu opäť zaplnil les. Sem tam hustý, sem tam len limitovaný na vyšliapanú cestičku ozdobenú vysokými stromami. Druhý vodopád na seba nenechá dlho čakať. Vedie k nemu strmý hlinený zráz. Hneď ako sa vystrie, dravá voda uteká hlava nehlava. Tento vodopád je maličký, má možno tri, štyri metre, ale rieka má väčšiu silu. Vyzujem si topánky, sadnem na okraj ploského kameňa a po niekoľkých hodinách kráčania si namočím nohy do ľadovej vody. Perfektné osvieženie. Slnko sa pomaly stráca za korunami stromov a cítiť ako sa vzduch ochladzuje. Naša karenská dedinka, náš dnešný cieľ putovania už nie je ďaleko. Leží odtiaľto necelých dvadsať možno tridsať minút cesty.

Do dedinky prídeme ešte za svetla, ale už vidno ako sa z krajiny vytrácajú prenikavé farby a pomaly začínajú obrysy ďalekých stromov splývať do jednej kaše. Črtou dedinky je ticho pretkané štekaním psov. Len hŕstka ľudí sa potuluje pred svojimi domami. Niekoľko drevených domov je rozmiestnených vonku okolo ohniska a Chai ukáže na jeden z nich, aby sme si do neho zložili svojich pár vecí. Vnútro je extrémne jednoduché, ale zároveň má všetko čo by človek na tomto mieste na svoju jednu noc potreboval. Drevená chatka stojí na vyvýšených koloch a tak tu vzniká priestor, kde miestni odložili niekoľko nepotrebných vecí či náradie. Stredom miestnosti sa vystierajú drevené laty po ktorých sa kráča a tie sú z oboch strán lemované miestami na spanie. Matrac, hrubá deka, vankúš a druhá deka na prikrytie. Sem tam ich zdobia vypálené diery, sem tam fľak, ale to sú všetko nepodstatné veci.

Vo vedľajšom dome býva rodina s niekoľkými deťmi. Presne v takom istom domčeku v akom budeme spať, len ten náš je prázdny a ten ich plný života. Strechy zhotovili z naukladaných, usušených listov, ktoré musí poriadny dážď prederaviť ako spŕška projektilov. Vonku sa túla zopár prasiat, psov, mačky a aby toho nebolo málo aj niekoľko sliepok a kohútov. Všetci si voľne pobehujú, len najväčšie prasa je priviazané ku kolom domu. Asi je už príliš vzácne na to, aby sa len tak niekde zatúlalo. Dedinka pokračuje o pár metrov ďalej do neveľkého kopca na konci ktorého je rovina z udupanej hliny. Partia mladíkov sa tu preháňa na motorkách, ale reálne na nej prídu z jednej strany dediny na druhú za niekoľko sekúnd. Sú však ako mladí všade inde v Thajsku a tak motorka patrí k ich predstave o živote. Zaujme ma aj to, že síce sú všetky domčeky drevené na koloch s jednoduchými strechami, nechýbajú tu sem tam ani solárne panely na elektrickú energiu a podobne ako v mongolských jurtách aj satelity. Inak tu elektrina nie je a kto ju chce okrem týchto výdobytkov mať, ten musí mať pri dome generátor. Väčšina z nich je však vypnutá a tak je tu naozaj pokoj. Také ticho, že človek počuje vlastné myšlienky. 

Prichádza čas večere a tak sa Chaiovi ponúknem, že mu pomôžem s prípravou zeleného kari. Improvizovaná kuchynka v malom prístrešku pozostáva z drevenej poličky a z niekoľkých spojených lát na ktorej sú naukladané hrnce. Na zemi leží ohnisko v ktorom už horí niekoľko drobných kúskov dreva a na opačnej strane je rozbitá skrinka a priestor na sedenie či krájanie. Netrvá dlho a oheň vytvorí žeravé uhlíky s malým plameňom na ktorý môžeme položiť wok. Je celý čierny od sadzí, používa sa každý deň. Nakrájame malé, okrúhle baklažány, hodíme ich do kokosového mlieka, ochutíme rybacou omáčkou, tamarindom a napokon do celej zmesi ide aj niekoľko kúskov kuracieho mäsa. K tomu hrniec plný lepkavej ryže a každý dostaneme misku zeleného kari. Krajinu prikryla tma a tak si založíme oheň. Žiadne iné svetlo neruší oblohu, aby sa mohla naplno prebudiť a celá sa zasypať hviezdami. Je tak krásne, že sa dá pozorovať aj kúsok Mliečnej dráhy. K tomu ticho, praskanie ohňa, vôňa dreva a to všetko vytvára atmosféru, ktorú si človek dokáže vychutnať. 

V noci sa niekoľko krát zobudím na to, ako sa chatou zakrádajú mačky, ktoré sa dnu dostali vďaka chýbajúcej podlahe, ale ako som sa zobudil, tak som vzápätí zaspal. Budím sa skôr ako ostatní a kým vyjdem von, ešte chvíľku sledujem ako sa chatka cez diery v stenách pomaličky napĺňa ranným svetlom. Vonku sa potuluje pes, dvojica žien a miestne dievča kladie na ešte stále horúce uhlíky otlčenú kanvicu s vodou na čaj. Keď vidím že voda vrie, prihodím do nej za hrsť čajových lístkov a užívam si moment ako sa telom preháňa teplý čaj pri pohľade na okolité kopce, stromy a zvlnenú krajinu. Jednoduché raňajky v podobe vareného vajca, zeleniny a ovocia sa rýchlo stratia a čas len tak uteká, že kým sa pomotáme po dedinke, je treba navariť niečo na obed, aby sme to mohli so sebou vziať, pretože potom už nebudeme mať podobnú možnosť. Obed pripravujeme veľmi jednoduchý. Do vody namočíme slíže, ochutíme ich bylinkami, koreninami, do toho hŕstka nakrájanej zeleniny, zaliať sójovou omáčkou, všetko nechať podusiť, potom premiešať a len naložiť do pripravených banánových listov. Každý balíček previazať gumičkou, hodiť do tašky a môžeme vyraziť na trek.

Aj dnešným cieľom je karenská dedinka, len o niekoľko kilometrov inde. Stále sa však túlame neďaleko najvyššej thajskej hory na pomedzí lesov a ryžových políčok. Necelú hodinku za našou dedinou prekračujeme rieku Wang po drevenom, improvizovanom mostíku. Vedľa nás sa pomedzi stromy vynára malý vodopád dokresľujúci celú scénu. Podobne ako včera, aj dnes sa cestička kľukatí cez ryžové políčko. Človek si musí dávať pozor kam šliapne, pretože jednotlivé políčka od seba oddeľuje úzky pásik hliny a stačí z neho zošliapnuť a zaboríte sa do mazľavého blata. Naokolo rastie ryža a na jej steblách vidno aj maličké ryžové zrnká. Na rozdiel od včerajšieho políčka je tu živo, pretože pod jednoduchým prístreškom sa tvrdo pracuje. Niekoľko ľudí z okolitých políčok zváža stohy zviazaných, uschnutých, ryžových stebiel a pod strieškou ich muži so ženami mlátia o zem, aby z nich vytriasli dušu, v tomto prípade zrnká ryže. Je to veľmi namáhavá práca, hoci na prvý pohľad vyzerá jednoducho. Keď nás partia zbadá, dá si na chvíľku prestávku a na ochutnávku donesú dokonca vlastnú ryžovú pálenku. Kopec smiechu, usmievavých tvárí a exotika. Vedľa pri rieke sedia na kameni dve ženy a opekajú na miniatúrnom ohni ulovené rybky. Keby ich bolo viac, určite by sa hodili aj na vedľajšom ryžovom políčku. Lúčime sa a strácame sa v prítmí lesa.

Netuším ako dlho kráčame, ale viem, že vďaka teplu a vlhkosti zo mňa neustále kvapká pot a premiešava sa s prachom vyšliapanej cestičky. Keď započujem vodopád, spozorniem a kráčame rovno k nemu. Práve tu na jeho brehu si sadneme na obed. Vyberieme slíže zabalené v banánových listoch, vyzujeme topánky, namočíme nohy a ideme jesť. Chai sa o pár minút vráti z lesa s maličkými, improvizovanými paličkami, ktorými si vieme slíže nabrať. Títo ľudia vedia v momentu ako a čo z prírody použiť tak, aby to malo pre nich osoh. Dlho tu sedíme v príjemnom prostredí padajúcej vody. Ešte sú pred nami tri, možno štyri hodiny cesty.

Pri jednom zo stromov ma Chai pristaví a ukáže na štíhly, no vysoký kmeň. Z jeho kôry je vytrhnutý kus a tak vidno nielen tmavý obal stromu, ale aj jeho nahé, odhalené vnútro. Okolie kôry je sfarbené do červenej a žltej farby. „Keď odtrhneme kôru, vytrhneme kúsok zo stromu a to žujeme“ hovorí. Dodáva to energiu, slúži ako liek a má zvláštnu, horkastú chuť. Chvíľku dužinu žujem aj ja, ale nemôžem povedať, že by mi chutila. Omnoho lepšie chutia maličké gaštany, ktoré sme v lese objavili. Chai z nich doniesol za hrsť a napokon si nazbierame aj ďalšie. Pripomínajú naše gaštany, len tieto sú tak desaťnásobne zmenšené. Ich kôra je tak tenká, že ju prasknem medzi prstami a následne sa z nich vykotúľa malý guľatý oriešok. Nevyzerá ako gaštan, ale chutí tak. Kráčame dlho monotónnou cestou a pri pustenej hudbe si uvedomím, že dnes je 17.november. Ak by nebol, kto vie kde by som bol, no zrejme by som nebol tu pod thajskými stromami medzi karenskými dedinkami. Aj táto nemenná monotónnosť krajiny má niečo do seba. Pred vami je všetko stále rovnaké len s každým krokom sa približuje cieľ, ktorý nevidíte. Naša dedinka je za kopcom a namiesto toho, aby sme k nej išli priamo, odbočíme nadol k rieke a potom pahorok obídeme, vrátime sa nazad, zídeme a až po tejto zvláštnej ceste sa vrátime na hlavnú cestu. Po otázke prečo ideme takto Chai len úprimne odvetí, že inak by sme boli v dedinke prirýchlo a ľudia si objednávajú dvojdňové treky a tak ich musí vodiť kade tade.

Dedinka je na dosah. Je ešte menšia ako tá včerajšia a rozdeľuje ju rieka. Na našej strane je len náš drevený dom a tie ďalšie sa schovávajú za zákrutou. Za riekou pokračuje dlhá ulica a niekoľko ďalších domov. Čo je na tejto dedinke najkrajšie je prostredie v ktorej je zasadená. Krajina sa zvažuje nadol k brehom rieky a je od nás len niekoľko metrov. Jej hlas sa rozbíja o kamene a kým včera vládol nad krajinou pokoj, tu rieka. Sprcha na podobných miestach samozrejme neexistuje, ale keď je rieka tak blízko, človeka to k vode láka. Podídem bližšie k brehu a sprchu vymením za chladnú rieku. Je studená, ale keď sa v jej rozšírenej časti ponorím do hlbokej vody, zvyknem si pomerne rýchlo. Páči sa mi ten pocit chladnej rieky rozbíjajúcej sa o telo v lone prírody. Človek tu cíti ako žije a od momentu kedy sme včera ráno vyrazili na trek, je to toto azda ten najkrajší okamih kvôli ktorému sa sem oplatilo kráčať. Nič nepadne lepšie po celodennom kráčaní a potení sa ako prúd čistej rieky. V rozšírenom koryte sa voda len jemne hýbe, ale stačí spraviť pár krokov a jej prúd sa rozbehne, zúži a premelie cez veľké kamene. Funguje to ako prírodný tobogán. Stačí si ľahnúť na rieku, nechať sa ňou uniesť a okolo kameňov sa spúšťame o pár metrov nižšie, kde nás vypľuje pod stromom. Kúsok adrenalínu, voda v ústach, zrýchlený tep, no ten neopísateľný, blažený pocit šťastia.

Oheň pred chatkou dotvára druhú noc a tá sa dnu vkradne pomerne rýchlo. Človek je po dvoch dňoch šliapania hore dole jemne príjemne unavený. Aj druhé ráno opakujem rituál a som hore medzi prvými, tak si užívam vychádzajúce slnko. Keď sa dostane na oblohu, z domčeka, strechy, ale aj z vecí rozvešaných vonku sa začne dymiť. Všetko nasiaklo vlhkosťou a prvé slnečné lúče ju vysávajú von. Po jednoduchých raňajkách sa poberieme do väčšej dedinky. Rastú tu moje obľúbené stromy ovešané papájou, len ešte jej treba dozrieť. Niektoré domy už nepripomínajú chatrče, ale majú dokonca kamenné základy a nemajú v stenách ani diery. Satelitov je tu čoraz viac a pred inými zase parkujú autá. Civilizácia už nebude veľmi ďaleko. Niekoľko ryžových políčok, rieka, sloní kemp a zlatým klincom za prechádzkou thajskou prírodou je posledný, no krásny vodopád Maewang pri ktorom sa kúpe niekoľko ľudí.

O hodinku sa vymotáme z lesa von a ocitneme sa v blízkosti jaskýň plných netopierov a niekoľkých ryžových políčok či banánových plantáží. Dedinka Ban Mae Mu je našou konečnou. Auto, ktoré pre nás prišlo je preplnené a tak sa postavím na jeho zadný rebrík a môžeme vyraziť. Nad riekou si ešte dáme na obed pad thai a tým pádom je čas vrátiť sa nazad do Chiang Mai. V nohách cez tridsať kilometrov, no v hlave desiatky krásnych momentov a zážitkov. O tom to má byť.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, okolie Chiang Mai, 26-17.november 2016

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Plavčan urobil nezvyčajnú vec. Oznámil Kiskovi, kedy končí

Minister školstva za SNS chce skončiť vo funkcii až k 31. augustu. Premiér Fico naťahovanie času nekomentoval.

KOMENTÁRE

Macron chystá veľký trik

Koniec východoeurópskych zamestnancov je Macronov cukrík voličom.

SVET

Macron si vypočuje Fica, Orbána a Poľsko vynechá

Francúzsky prezident na ceste do strednej Európy obíde Maďarsko aj Poľsko.


Už ste čítali?