Akko. S Marcom Polom aj Križiakmi

Autor: Tomáš Kubuš | 10.3.2017 o 9:36 | Karma článku: 10,97 | Prečítané:  4837x

Akko na brehu Stredozemného mora je predurčené, aby sa v ňom tvorila história. Ako dnes vyzerá mesto, kde sa zastavil Marco Polo, odkiaľ utekali poslední Križiaci a kde si vylámal zuby Napoleon Bonaparte? 

Cesta do Akka z biblickej Galilei je veľmi príjemná. Galilejské kopce a pahorky v sebe skrývajú malé mestečká, no čím sa cesta blíži k moru, tým sa krajina vystiera do roviny. Staré Akko alebo ak chceme použiť jeho moderný názov Acre, ktoré svojho času plnilo historické knihy dnes tvorí zlomok mesta moderného, no stopy minulosti tu nájdeme doslova na každom kroku. Hradby okolo mesta postavili Križiaci a hoci sa na niektorých miestach stále zachovali, to čo vidíme dnes je výsledok výstavby 18.storočia, kedy sa Zahír al-Umar a neskôr slávnejší Ahmad Paša al-Džazar rozhodli mesto opevniť. Ak človek uvidí hradby, vie že je na mieste. Najveľkolepejší monument Akka je bez pochýb obrovská kamenná pevnosť naplnená tichom a príbehmi. Citadelu postavili rytieri Hospitaliti a keby vedela rozprávať, celé týždne by sme počúvali čo všetko prežila. Po tom ako Akko v roku 1291 padlo, stratili mnohé miesta dušu, ale Citadela ju nepustila a tak tu žije dodnes. Obrovské kamenné múry ešte stále vzbudzujú rešpekt. Chodba vedie na ukryté nádvorie naplnené tichom. Ani turistov tu veľa nie je a tak ho má návštevník takmer celé pre seba. Niekoľko rytierskych zástav dotvára atmosféru, no skutočný poklad sa skrýva vo vnútri Citadely za kamennými múrmi. Najkrajším bodom celej Citadely je rytierska jedáleň. Akoby sa za stáročia nezmenila, len odtiaľto zmizli stoly s jedlom. Križiacka gotika sa rozutekala po stenách a mohutné stĺpy nesú ťažké kamenné oblúky. Prítmie dodáva miestu tajomnú atmosféru akú si zaslúži. Úzke kamenné chodby pretínajú pevnosť až vytvárajú chaos a dojem tajných chodieb. Dá sa tu však veľmi ľahko zamotať. Niektoré miesta zaberá múzeum s objavmi z križiackeho obdobia, no stoja tu aj zvyšky gotického kostolíka. Začiatkom 20.storočia našla Citadela počas britského mandátu využitie ako väzenie pre radikálnych, židovských sionistov a viacerých tu Briti aj popravili. Dnes je najnavštevovanejším múzeom Akka. Zaujímavé ako sa s niektorými miestami vie história pohrať.

Staré uličky Akka sa rozlievajú všetkými smermi. Sú presne také ako som si ich už dávno predstavoval. Arabský svet tu cítiť v každom kroku a je tu tak hlboko zakorenený, že sa odtiaľto nedokáže stratiť. Turecký bazár so svojimi remeselníckymi výrobkami, mydlami, voňavkami, keramikou či suvenírmi sa stratí a malé, spojovacie námestie človeka vezme do hlavnej časti trhoviska. To zaberá dlhočiznú ulicu a všade sa ozývajú arabské pokriky, volanie predavačov, chválenie svojho tovaru a kde kto ponúkne aj ochutnávku. Aby v tom bolo trošku viac chaosu, nápisy nie sú len v arabčine, ale aj hebrejčine a platiť sa dá aj dolármi. Nič tu nie je problém. Oriešky naukladané do úhľadných pyramíd, vôňa exotických korenín, sladké datle, ryby, mäso, ručne robené mydlo, tabak, čaj. Presne na týchto miestach zostala legenda Hodvábnej cesty. Tá síce Akkom nikdy neviedla, ale ako najdôležitejší prístav v Stredomorí sem prichádzali lode z Európy a tiež mnohí obchodníci aj s tovarom. V časoch najväčšej slávy mesta, keď to samozrejme bezpečnosť dovolila tu mohli ľudia dostať tovar z Benátok, ale aj z Číny. Symbolom obchodného ducha je neďaleký Khan al-Umdan. Jeho meno by sme mohli obrazne preložiť aj ako Karavanseráj so stĺpmi a kedysi slúžil pre obchodníkov, aby tu zložili svoj tovar, porozprávali sa s ostatnými o nástrahách obchodných ciest alebo prespali. Nemá v sebe historickú patinu akou sa môžu pochváliť podobné stavby v Buchare, Samarkande či Perzii, ale je najkrajším a najlepšie zachovalým karavanserájom celej Svätej zeme. V 1784 ho postavil Ahmad Paša al-Džazar na mieste bývalého obchodného centra. Nesie v sebe prvky Osmanov, pretože tí obsadili v priebehu 16.storočia takmer celý priestor Blízkeho Východu. Pre bežných návštevníkov je Khan historickým miestom, no pre vyznávačov baháistickej viery ide o posvätné miesto. Koncom 19.storočia práve tu totiž Báhaulláh príjmal svoje návštevy. Dnes je pochovaný v neďalekom Bahjí a to sa stalo Mekkou všetkých baháistov. Ešte aj z archívnych záberov je Khan al-Umdan plný života, no dnes zíva prázdnotou. Granitové stĺpy z rímskej Caesarey a križiackych miest v Akku ticho stoja vytvárajúc uličky, ktorými dnes nikto nekráča. Nádvorie pomaličky zarastá a Khan akoby rezignoval a čakal na svoj osud. Na všetko sa z výšky díva Hodinová veža pripomínajúca strieborné jubileum osmanského sultána Abd-al Hamida II.

Historické Akko svojimi uličkami pripomína bludisko. Ulice sa krútia sem i tam a človek netuší, kde presne skončí. To je však časť dobrodružstva. Tajomstiev ukrýva Akko viac, než dosť a niektoré sú tak dobre skryté, že okolo nich môžete prejsť niekoľko krát, no aj tak neviete čo je pod ulicou, ktorou kráčate. V Akku mali svoje miesto aj slávni Templári, ktorí sa stali synonymom pre križiacke vojny a Svätú zem. Práve po nich tu zostalo jedno z najväčších prekvapení. Písal sa rok 1994, kedy sa mala miestna žena sťažovať na kanalizáciu a keď sa problém rozhodli preskúmať, nastal obrovský úžas. Pod mestom totiž už niekoľko storočí stojí tajný templársky tunel. Meria niekoľko stoviek metrov a končil priamo v prístave, kde už mohli stáť pripravené lode. Templári mali na prípadný únik z mesta pripravené všetko. Tomu sa povie dokonalosť. Niekoľko schodov vedie pod ulicu a človek sa ocitne v chladnom, kamennom tuneli. Po stranách od provizórneho chodníka stále tečie voda a jej zvuk  sa odráža celým priestorom. Návštevník sa tu cíti ako archeológ objavujúci tajnú chodbu na konci ktorej stojí poklad. Mnohí môžu byť sklamaný, že po minútach prítmia sa tunel skončí a uvidia prístav. No v prenesenom zmysle slova, on bol skutočným pokladom. Vďaka nemu Akko vyrástlo, vďaka nemu sa z neveľkej bodke na mape stalo mesto, ktoré dodnes svieti v historických knihách. Sláva niekdajšieho prístavu sa utopila vo vlnách Stredozemného mora, no aj dnes kontinuita pokračuje. Práve do prístavu v Akku totiž prúdili zástupy pútnikov po tom ako sa Jeruzalem stal hlavným mestom Latinského kráľovstva, prichádzali sem rytieri zo vznešených európskych rodov, ale aj tí, ktorých sem hnala túžba zbohatnúť. V roku 1271 sa do prístavu doplavil Marco Polo a tu započal svoju slávnu cestu až k mongolskému panovníkovi Kublajchánovi a bolo to aj tu odkiaľ o dvadsať rokov neskôr opúšťali poslední Križiaci pevninu Svätej zeme. Koľko osudov a príbehov tu odplavil čas. Na konci starobylého výbežku sa dvíha moderný maják a neďaleko od neho vedie niekoľko schodov hore na hradby. Prechádzať sa po hradbách Akka je príjemným zážitkom. Na jednej strane sa obzor stráca vo vlnkách Stredozemného mora a na strane druhej sa za zátokou objavujú domy neďalekej Haify. Hradby sú tu nad prístavom najzachovalejšie a pod nimi pulzujú uličky mesta, kde sa to hemží každodenným životom. Z mora sa vynárajú aj kamenné ruiny o ktoré sa rozbíjajú vlny. Kedysi aj oni boli prístavom a ruiny dodnes nesú meno talianskeho mesta Pisa. Obchodníci z pod šikmej veže tu mali dokonca svoju štvrť a neďaleko od nich bývali Taliani z Janova aj Benátok. Už pred tisíckou rokov bolo Akko kozmopolitné mesto.

Ten súčasný, dnešný prístav nemá slávu stredovekého Akka, no dodnes tu kotvia lode. Nie s Križiakmi či pútnikmi, ale skôr menšie, farebné rybárske loďky brázdiace more za ranným úlovkom alebo turistická loď ponúkajúca výlet po okolí. Práve Haifa neskôr prebrala lodný priemysel a jej prístav sa preslávil v 19.a 20.storočí. Prístav je však stále veľmi príjemným miestom. Muži rozmotávajú siete, vyberajú z nich malé sardinky a nad domami sa dvíhajú neveľké minarety. Pod nimi sa stretávajú miestni pri rozhovore alebo si len tak posedieť v jednej z kaviarničiek pri vodnej fajke, silnej káve alebo sladučkom mätovom čaji. Práve uličky Akka každého presvedčia, že toto miesto má dušu. Stále sa v nich niečo deje, niečo v nich rozvoniava a niekto sa niekam presúva. S večerom sa mesto vyprázdňuje a po zotmení je pripomína mesto duchov, ale cez deň je to v ňom ako v mravenisku. Príbehy Križiakov, templárov či obchodníkov sa stratia a z námestia vyrastie krásna mešita so zelenou kupolou a jedným minaretom. Na prvý pohľad kričí, že ju postavila Osmanská ríša a tak je minaret štíhly a na vrchole zastrúhaný ako ceruzka. Podobne ako pri iných projektoch 18.storočia, aj v mešite má prsty Ahmad Paša al-Džazar. Do histórie vošiel s prezývkou „al-Džazar“, teda mäsiar, pretože nechal pozabíjať desiatky Beduínov ako odplatu za smrť Abdulláha Beya. V tom čase na tejto prezývke však nebolo nič strašného a skôr sa brala ako pocta. Ešte slávnejšiu epizódu však prežil v roku 1799, kedy spoločne s Britmi porazil pri Akku Napoleona Veľkého a prekazil mu plány na dobývanie Blízkeho Východu. Keď sa v roku 1781 Ahmad Paša rozhodol postaviť „svoju“ mešitu, to ešte netušil, že bude najväčšou mešitou dnešného Izraelu mimo samotného Jeruzalemu. Strážnik mešity si každého premeria a človek sa ocitne na nádvorí v tesnej blízkosti mešity. Kvitne tu niekoľko stromov a ruch ulice sem takmer vôbec nedolieha. Pod arkádami sa objaví farebná dekorácia mešity a ešte krajšia je vo vnútri. Pripomína trochu balkánske mešity, ale to môže byť aj tým, že Ahmad Paša pochádzal z Bosny. Mihráb smerujúci na Mekku hypnotizuje niekoľko moslimov a iní si len v tichu čítajú hrubú, svätú knihu. Al-Džazarova mešita je pre moslimov posvätným miestom, pretože sa tu v maličkej svätyni ukrýva relikvia z brady proroka Mohammeda. Akko tak len potvrdí to, že každý krok, ktorý tu človek spraví skrýva legendu, príbeh či príťažlivú súčasnosť.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Akko, júl-október 2014

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Fico sa chváli ekonomickými výsledkami. Lepší výsledok malo 16 krajín

Symbolicky 1. mája zverejníme súbor opatrení pre pracujúcich, tvrdí premiér.

DOMOV

Café Európa: Zo školskej lavice k extrémnej pravici?

Ako súvisí extrémizmus so vzdelávaním? Sledujte diskusiu.

DOMOV

S kontrolou listov sa môžete stretnúť aj v práci. Je to legálne?

Právo na listové tajomstvo sa vzťahuje aj na e-maily či esemesky.


Už ste čítali?