Marocké pobrežie. Rabat a jeho svety

Autor: Tomáš Kubuš | 11.5.2017 o 11:36 | Karma článku: 5,46 | Prečítané:  571x

Marocký Rabat na pobreží Atlantiku je stále veľkou neznámou. Fez či Marakéš pozná každý, ale počuli ste niekedy, aby niekto hovoril o Rabate? Pritom je hlavným mestom, má starú medinu, vzácnu pevnosť, skvelé jedlo a ešte viac...

Hlavné mesto Maroka býva často v tieni slávnejších a zaujímavejších miest. Mnohí dokonca ani len netušia, že práve Rabat je hlavným mestom Marockého kráľovstva. Jeho poloha na brehu Atlantického oceánu, no aj blízkosť Casablancy dnes robí z Rabatu skvelým miestom, ktoré by nikto na potulkách Marokom nemal vynechať. Stačí v Casablance nasadnúť do moderného vlaku a za hodinku ste na mieste. Marocký Rabat je dnes skutočnou metropolou, kde sa na mnohých miestach prelínajú starobylé pamiatky s bazármi a na strane druhej pláže s kaviarničkami a reštauráciami. Nie nadarmo sa hovorí, že Rabat je v Maroku azda najlepším miestom pre život. Je tu jednoducho všetko, čo by človek mohol potrebovať. Podobne ako mnohé iné marocké mestá aj Rabat je mozaikou poskladanou z niekoľkých svetov, ktoré navonok spoločne nesúvisia no jeden bez druhého by nechceli existovať. Medzi miesta, kam by mal každý v Rabate zavítať patrí nevysoký pahorok ozdobený monumentálnou hranatou vežou. Vstup do areálu strážia kráľovskí jazdci na koňoch. Mladí muži sa tvária vážne. Oblečení v červenej slávnostnej uniforme, cez seba prehodený biely plášť a v ruke kopija so štandardou pripomínajú starých marockých bojovníkov, ktorí sa kedysi preháňali krajinou od Vysokého Atlasu až po Saharu. Za pomyselnou bránou sa rozleje príjemné nádvorie. Kráča ním len niekoľko ľudí, určite menej než by si toto dôležité a významné miesto zaslúžilo. Jeho ozdobou je prepracované kráľovské mauzóleum, kde spočívajú telá bývalých marockých kráľov. Hovorí sa, že stavba z bieleho mramoru ozdobená tradičnou zelenou, zašpicatenou strechou patrí k najkrajším dielam alavitskej dynastie v 20.storočí. Dnu vedie séria schodov a ťažkú, orientálnu bránu stráži dvojica mužov. Výzdoba mauzólea vyrazí návštevníkovi dych. Zvonku je hrobka krásna, ale tu vo vnútri vynikne skutočný poklad a majstrovstvo marockých remeselníkov. Steny sú potiahnuté mozaikami, detailmi, zlaté brány s precízne ukovanými kľučkami lemujú obkladačky vypálené vo Feze, keramické kvety, hviezdy a už tu hádam chýbajú len drahokamy aké sú vtlačené do tela Tádž Mahálu. Mauzóleum svieti novotou, hoci pôsobí tak akoby ho postavili pred stáročiami. Dokončili ho len v roku 1971, desať rokov po smrti kráľa Mohameda V. a okrem neho tu spočívajú aj telá jeho synov, princa Abdulláha a kráľa Hasana II., otca súčasného panovníka. Tri mramorové hrobky položili na vyleštenú zem a všade naokolo stoja zapichnuté marocké vlajky. Mauzóleum ovládlo pietne ticho a len v rohu miestností sedí muž ponorený v bielom kaftane a číta z posvätného Koránu. Verše sa vznášajú priestorom a moment magickosti celého miesta je dokonalý.

Protiľahlá časť nádvoria patrí monumentálnej kamennej veži, ktorú všetci domáci poznajú pod menom Hassan. Keď ju nechal na úplnom konci 12.storočia postaviť víťazný sultán Jakúb al-Mansúr mal sen, aby bola najväčším minaretom celého vtedajšieho sveta. Jeho odvážny plán mal mať na konci 86 metrov, no smrť prekazila jeho dielo. Ako to už býva dobrým zvykom, nasledujúci panovník chcel míňať peniaze iným smerom a tak má dnes nedostavaný minaret Hassan „len“ 44 metrov. Stal sa dominantou starého Rabatu a vidieť ho z mnohých kútov mesta. Architekt Džabir ibn-Afláh chcel minaret postaviť presne taký istý ako sa mu to podarilo v španielskej Seville, kde pod jeho dozorom postavili slávny minaret La Giralda, slúžiaci dnes ako zvonica katedrály. Pri minarete rastie niekoľko stĺpov plánovanej mešity, ale ani tá sa nedožije svojho dokončenia. Ak stojí človek priamo pod vežou Hassan má pocit akoby bol len malé zrnko a vďaka oblakom kráčajúcim po oblohe niekedy vytvára veža ilúziu akoby padala priamo na hlavu. Z pahorku je zaujímavý výhľad aj na okolité časti Rabatu a kúsok odtiaľto za kamennými hradbami sa v údolí krčia ruiny niekdajšieho rímskeho Chellahu. Aj Rimania sa tu svojho času usadili, pretože videli v Rabate strategické miesto. Riečka Bou Regreg sa kľukatí krajinou a na jej konci sa rozplynie v Atlantickom oceáne. Pod impozantnou bránou stojí muž s bubnom v ruke a na hlave má čiapku so stužkami, ktoré neustále rytmickými pohybmi otáča okolo vlastnej osi. Bubnovanie a tanec má v Maroku svoje odveké zastúpenie. Až za bránou stoja tiché ruiny niekdajšieho mesta. Najvýraznejšiu pečať tu nechali Rimania, no aj národy po nich tu žili a stavali svoje stavby o ktorých si mysleli, že budú nesmrteľné. Po Rimanoch tu zostali kamenné cesty, zvyšky domov, kúsky mozaík a napadané hlavice stĺpov. V 12.storočí sem dynastia Almohadov uložila svoje hrobky a o necelé tri storočia neskôr sultáni merenidskej dynastie postavili mešitu či menšiu svätyňu. Ani jedna dynastia však nedokázala odolať času a prírode, pretože Chellah zmietlo zo sveta silné zemetrasenie z roku 1755 o ktorom by vedeli rozprávať aj v Portugalsku. Človek je tu úplne sám. Len niekoľko bocianov lieta naokolo a sedí vo svojich hniezdach. Väčšina turistov sem nezavíta, čo je škoda, pretože je tu veľmi dôležitý kúsok rabatskej mozaiky.

Srdcom celého Rabatu nie sú moderné námestia či desiatky nových budov s kanceláriami, bankami, butikmi alebo reštauráciami, ale starý bazár. Takéto miesto dokonale overil čas a aj dnes platí staré známe, že ak chce človek niečo zohnať, musí ísť preto na bazár. Bazárové uličky uložené za kamennou bránou akoby nemali konca kraja. Celý trh pretína jedna hlavná ulica z ktorej vybiehajú doľava i doprava menšie uličky strácajúce sa za rohom. Takto pôsobí ako dômyselný labyrint, no stačí niekoľko chvíľ a zistíte, že sa tu predsa len dá orientovať. Hlavná časť bazáru je dokonca krytá orientálnou klenbou pod ktorou sa striedajú vedľa seba malé obchodíky. Predavači kobercov sedia vonku pred dverami a popíjajú malé poháriky silnej kávy. Turistom ťahajú popod nos medové motúzy a tí sa opatrne krok za krokom ponárajú dnu do obchodu, kde na nich už čakajú stovky kobercov. Vedľajší obchodík je preplnený keramikou a majú jej tu toľko, že ju vyložili aj priamo na chodník. Ten sa tu stal nielen korzom, ale aj predajnou plochou a každý položí na zem to čo má, aby si to mohli okoloidúci ľahšie prezrieť. Do toho všetkého sa ešte primiešajú predavači s drevenými vozíkmi. Niektorí ich zaparkovali ako predavači čerstvých opuncií či pomarančov, iní ich tlačia a predávajú ovocie a oriešky priamo za jazdy. Hotový orientálny chaos ako sa patrí. Sem tam na zemi sedí žobrák v ošúchanej džalábiji a na každom rohu sa miešajú iné vône a podnety. Rabat ako prímorské mesto má výhodu každodenného úlovku čerstvých rýb. Najobľúbenejším miestom pre domácich je malé ukryté nádvorie medzi ošarpanými domami s opadávajúcou omietkou, kde stojí vedľa seba niekoľko grilov. Stačí si ukázať na čo máte chuť a o pár minút to máte na tanieri. Buď si jedlo vychutnáte len tak po stojačky alebo si sadnete do malej predsiene, kde sa premávajú mačky a na plastovej stoličke splyniete s davom. Grilované baklažány, papriky, malé sardinky, ryby plnené zeleninou, smažené makrely, olivy a k tomu čerstvý chlieb. Takto chutí Rabat pre domácich. Prúd ľudí zaplnil bazárovú tepnu. Nad hlavami rastú hranaté minarety mešít a človek má pocit akoby tadiaľto kráčalo odrazu celé Maroko. Deti držiace za ruky svojich rodičov, mladé dievčatá s vlasmi ukrytými v šatke no s krásnymi orientálnymi črtami tváre, skupiny chlapcov s hlasnou hudbou hrajúcou z mobilu, ženy ovešané taškami plnými zeleniny, ale aj muži s igelitkou rýb. Len starší sa nikam neponáhľajú a vychutnávajú si polievku harirru v niektorom z podnikov alebo hrajú dámu pri pohári čaju. Len pár metrov od starých múrov sa opäť rozozvučí moderný svet. Nové električky križujúce Rabat pretínajú ulice, pod snehobielymi fasádami sa medzi oblúkmi udomácnili potulní predavači a z námestia vyrastie moderná Katedrála sv.Petra. Vďaka Francúzom, ktorí tu niekoľko desaťročí vládli stoja v mnohých mestách aj kresťanské svätostánky. Katedrálu postavili už v roku 1919, no dve veže pridali až o takmer desať rokov neskôr. Páči sa mi viac ako kostoly v Casablance kvôli jeho zasadeniu aj atmosfére.

Neďaleko bazárového sveta sa pahorkom vlnia kamenné hradby pevnosti Kasba Oudaia pamätajúce si stredoveké Maroko 12.storočia. Kasba predstavuje mesto ukryté za hradby, ktoré tak bolo v nepokojných časoch dobre chránené. Pred hradbami leží upravený trávnik, kde sa večer stretávajú mladí alebo sem prichádzajú rodiny za piknikom. Modlitba tu zastihla muža s dvomi deťmi a tak si pred seba rozprestreli koberček a tvárou k Mekke sa niekoľko minút modlia. Za bránou sa otvorí svet aký by tu nikto nečakal. Uličky starej kasby dýchajú modro bielymi odtieňmi až pripomínajú malé, grécke ostrovčeky Egejského mora. Neuveriteľne príjemné a málo objavené miesto. Farby pôsobia ako balzam na dušu v porovnaní s bazárovým chaosom. Pred dvere či okenice vytiahli domáci svoje kvety a sem tam počuť údery futbalovej lopty hrajúcich sa detí. Pokoj a ticho občas pretnú hudobníci sediaci v prachu zeme či občasný predavač, no inak tu je oáza. Uličky klesajú a stúpajú nahor na pahorok a na ich konci sa zrkadlí hladina rieky Bou Regreg či Atlantického oceánu. Jedna z ulíc skončí až v čajovni na okraji hradieb. Stačí si sadnúť, objednať si národný nápoj v podobe zeleného čaju s vetvičkou mäty a vychutnávať si výhľad na miesto, kde sa spája rieka s oceánom. Sedí tu aj niekoľko domácich a k čaju si zahryzujú tradičné pečivo. Na chvíľku byť Maročanom. Tu sa to všetko dá. Posilnený čajom by sa mal každý ešte vybrať na koniec celej kasby. Tam sa objavia hradby ozdobené vežičkami a krása oceánu sa predvedie v plnej sile. Veľké vlny chladného Atlantiku sa trieštia o kamenné výbežky, no ani to neodradí domácich od návštevy pláže. Najmä piatok a sobota je tu taký nával, že pre slnečníky nevidno pláž. Za riekou Bou Regreg sa dvíha susedné mesto Salé. Kedysi bolo baštou pirátov, no dnes je len tichým svetom uličiek starej mediny do ktorej namiešali niekoľko mešít. Dajú sa tu presedieť dlhé minúty počas ktorých si návštevník uvedomí, že Rabat patrí skutočne k pokladom celého Maroka.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Rabat 2010 - 2017
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal bol plný emócií.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?