Brunej. Exotický sultanát z ostrova Borneo

Autor: Tomáš Kubuš | 22.5.2017 o 10:32 | Karma článku: 7,04 | Prečítané:  1880x

Brunej ležiaci na ostrove Borneo je synonymom exotiky. Maličký štát patrí medzi najbohatšie na svete, Hlavné mesto je plné kontrastov. Panovník milujúci zlato a ľudia žijúci v drevených domoch. Počuli ste už o Bruneji? Ako vyzerá?

Mnohí ľudia vravia, že juhovýchodná Ázia je plná turistov, ale ono to neplatí stopercentne. Poznáte niekoho kto sa zastavil v maličkej, no bohatej krajine menom Brunej? Ak sem prídete, buďte si istý, že turistov spočítate na prstoch oboch rúk. Brunej leží na najväčšom ázijskom ostrove a treťom najväčšom ostrove sveta menom Borneo. Ten si delí Malajzia na severe a Indonézia na juhu a práve na Brunej ako tretiu krajinu ostrova sa často zabúda. Svojim bohatstvom však patrí k najdôležitejším oblastiam celého ostrova.

Prílet do Bruneja je zaujímavý, pretože z lietadla vidno len krásne tyrkysové pobrežia v ktorých je nahádzaných niekoľko ostrovčekov a pevninu pokryl hustý dažďový les. Ten je pre Borneo viac než typický. Odrazu sa objaví riečka Brunej raziaca si cestu cez zelenú krajinu a na jej konci sa zaleskne mesto Bandar Seri Begawan, hlavné mesto sultanátu Brunej. Letisko je veľmi moderné, každému prehľadajú batožinu či v nej nenesie alkohol, ktorý je absolútne zakázaný v krajine a už len prvý portrét sultána Hassanala Bolkiaha a je to. Brunej! Dnes má krajina len 5 700 kilometrov štvorcových, ale pred niekoľkými stáročiami za vlády sultána Bolkiaha v 16.storočí ovládala Brunejská ríša celé pobrežie Bornea, okolité ostrovy a dokonca aj časť severných Filipín. Bojovali aj proti Španielom, ktorí chceli na Filipíny priniesť kresťanstvo, no už koncom 17.storočia začína moc Bruneja upadať kvôli nástupníckym naťahovačkám. V 19.storočí je už Brunej natoľko oslabený, že svoju západnú časť Sarawak v roku 1841 dali do správy Britovi Jamesovi Brookovi za to, že im pomohol v boji proti pirátom. James Brooke tak založil dynastiu „Bielych radžov“, ktorí napokon spravovali Sarawak až do roku 1946, kedy odovzdali moc Angličanom. Milujem ten pocit, keď si hľadám pri cestovaní informácie a natrafím na tak zaujímavé veci, že napokon precitnem o hodinu neskôr pri čítaní si fascinujúcich príbehov. Brunej získal svoju nezávislosť od Veľkej Británie pomerne neskoro, až v roku 1984 a krátko na to sa vyšvihol medzi najbohatšie krajiny sveta.

Hlavným mestom Bruneja je dnes 50-tisícový Bandar Seri Begawan. Na starších mapách by sme ho našli ako Bandar Brunej alebo jednoducho britsky Brunei Town. Keď sa však na brunejský trón dostal v roku 1967 súčasný sultán Hassanal Bolkiah po abdikácii svojho otca Omara Alího Saifuddína III., vybral mu názov, kedy k Bruneju pripojil „Seri Begawan“, teda „požehnaný“. Dnešné mesto je na prvý pohľad akési malé. Je sterilné, veľmi čisté, chýbajú mu vysoké budovy a žiari novotou. Ulice sú prázdne, námestia tiež a len občas človek niekoho stretne. Vďaka tomu mi hneď od začiatku pripomína mramorový Ašchabad. Zvláštne privítanie, ale ako ukáže čas, je to pomerne bežné. Vonku panuje tropická klíma, vysoká vlhkosť a tak sa domáci radšej vozia, než kráčajú. V centre Bandar Seri Begawanu stojí snehobiela mešita Sultána Omara Alího Saifuddína III. so zlatými kupolami. Ak má Brunej svoju ikonu, je to práve táto mešita. Hovorí sa o nej ako o najkrajšej mešite celého ázijského Pacifiku a kto ju pred sebou vidí, ten tomu dá za pravdu. Nevedel som sa dočkať, kedy sa jej postavím zoči voči. Mešitu a jej vysoký, hranatý minaret vidno už z diaľky a tak je veľmi jednoduché nájsť ju. Hlavné mesto akoby ani nemalo štvrte, kde by sa človek stratil, ale tvorí ho sieť hlavných ciest a parkov. Pod minaretom sa zaleskne obrovská kupola z čistého zlata. Sultán tento kov miluje a dokonca vlastní aj zlatý Rolls-Royce. Biele črty mešity sú krásne a na jej tele sa mieša vznešenosť talianskej renesancie a tradičnej islamskej architektúry, kde sa navzájom prepletá indická, mughalská architektúra so starými malajskými víziami. Dokončili ju v roku 1958, ale žiari novotou, že by tomu nikto neveril. Z opačnej strany mešity vybudovali umelé jazierko prepojené mramorovými mostmi, aby sa návštevník dostal až k replike sultánskej lode zo 16.storočia. Dali si tu záležať s každým jedným detailom. Z lode sa čítava posvätný Korán, pretože ju postavili na 1400.výročie momentu, kedy sa moslimská svätá kniha objavila na zemi. V tieni sedí niekoľko mužov, traja si umývajú nohy a ruky pred modlitbou a vo vnútri mešity ich už čaká viac než tucet. Všade naokolo je taliansky mramor, čínsky granit, anglické lustre, saudské koberce a to všetko robí túto mešitu unikátnou.

Odrazu sa ozve muezzín z vysokého minaretu a tak sa musia všetci tí, ktorí do mešity nepatria vytratiť. Niekoľko mužov kráča dnu, ale nie je tu plno. Brunej sa profiluje ako islamská krajina a dokonca prijal sultán islamské právo šáriu za jediné právo platiace v Bruneji. Svetom otriasli správy o zákaze vianočnej výzdoby, alkoholu, ale v skutočnosti tu žije viac etník a náboženstiev v symbióze. Islam má však na hlave sultánsku korunu. Večer mešita zasvieti a pripomína rozprávku. Je to nádherný pohľad. Telo mešity zahalí zlatá farba a loďka sa ponorí do zelených odtieňov, ktoré v islame predstavujú raj. To všetko sa zrkadlí na hladine jazierka a cítiť tu nesmierny pokoj.

Najživším miestom Bandar Seri Begawanu je farebná tržnica. V každom meste, kde sa ocitnem sa vždy teším na tržnicu čo do bazáru. Pri mešite začína hlavné námestie mesta s tribúnou, ktoré je uzavreté. Z obrovského bilboardu sa na priestor díva portrét sultána vo vojenskej uniforme. Námestie pripomína padang, koloniálne srdce mesta aké stavili Briti všade tam, kde svojho času vládli. Tu sa konajú veľké oslavy, dôležité stretnutia a kedysi sa odtiaľto šírili oznamy pre ľudí. Pod modernými domami sa ukrýva nádvorie s čínskym chrámom. Dnes žije v Bruneji okolo 45 000 Číňanov, čo predstavuje zhruba 10 percent populácie. Mnohí prišli z Číny, ale niektorí aj z neďalekej Malajzie. V chráme horí zopár vonných tyčiniek, kamenné postavy levov strážia vstup a na všetko dozerajú draci stojaci na šikmej streche. V chráme pulzuje úplne odlišný svet, než ten vonku. Za vodným kanálom, ktorý sa vylieva do rieky Brunej žije trhovisko. Desiatky stánkov pozliepaných do jednej kopy vytvára z priestoru miesto, kde sa človek môže dlho túlať a nasávať atmosféru. Na tvárach predavačov vidno, ako sa tu v Bruneji miešali etniká a národy. Niektorí predávajúci majú črty Indonézanov, Malajcov, iní zase šikmejšie oči ako Číňania a sem tam tu človek zazrie aj ľudí, ktorí prišli z Vietnamu či Kambodže. Z trhoviska exotika doslova srší. Čili papričky, zázvor, malé limetky, obrovské trsy banánov, kokosové orechy, okra, melóny, guave či cukrová trstina. Predavačky majú zahalené vlasy farebnými šatkami a z tváre im nemizne úsmev. Po anglicky tu vie málokto, no aj tak ponúkajú zo svojho tovaru na ochutnávku, či fotografiu. O pár uličiek vedľa má exotika iný závan a nápor na čuchové bunky. Tu predávajú sušené krevety, sušené ryby, čerstvé dary mora, ryby, mušle a rôzne aromatické oleje. Horúčava sem zasahuje aj z vonku a tak sa niektorí obchodníci ponorili do spánku priamo na drevenom pulte, kde majú vyložené veci. Vedia, že im nič nezmizne a tak spokojne odfukujú. Najzaujímavejšími sú obchodíky s exotickým ovocím. Nezrelé papáje, melóny, mango, salak, no miestnou špecialitou Bornea je ovocie zvané kalumbi. Plod chráni jemná hnedá koža podobná tej hadej a vo vnútri sa skrýva plod niekoľko násobne kyslejší než citrón. „Má veľa energie, vitamínov a odporúča sa jesť najmä mužom“ smeje sa z pod šatky mladá predavačka.

Hoci sa zdá, že celý Brunej predstavuje obrovský závan luxusu, opak je pravdou. Sú tu miesta pri ktorých človek stojí s pootvorenými ústami v nemom úžase, no na strane druhej tu návštevník nájde štvrte z pozliepaných drevených domčekov stojacich na koloch zapichnutých vo vode. Boli doby, kedy sa o Bruneji hovorilo ako o „Benátkach východu“, pretože keď sa tu začiatkom 16.storočia zastavil taliansky moreplavec Antonio Pifagetta, priniesol do Európy opis mesta postaveného na drevených koloch. Štvrť, ktorú navštívil Pifagetta ešte stále žije a miestni ju dnes volajú Kampong Ayer, teda Vodná dedina. Tam, kde končia ulice a námestia s nábrežím moderného Bandar Seri Begawanu sa plaví kalná rieka Sungai Brunei. Priamo za ňou existuje svet, ktorý neoddeľuje len rieka, ale aj niekoľko storočí. Odrazu dostáva Brunej dobrodružný závan s nádychom zabudnutej romantiky. Rozvlnenú rieku križuje niekoľko desiatok lodí, ktoré používajú miestni ako mestskú dopravu, ak si chcú ísť nakúpiť či sa dostať na pevninu. Kedysi tu bolo cez 40 menších drevených dediniek, ale tie sa rozrástli natoľko až sa jedného dňa spojili do jednej a dnes sa hovorí, že tu žije viac než 40 000 ľudí. Z diaľky pripomína spleť drevených domov slum, aký by človek tu v Bruneji nikdy nečakal. Aj to je len dôkaz o tom, že zlato a bohatstvo, ktoré Brunej preslávili sú takpovediac pozlátkom, no život sa odohráva inde. Medzi drevenými fasádami chatrčí sa vynímajú neveľké minarety a z otvorených školských okien sa von rozlieva hlasitý smiech. Na koloch tu stoja školy, nemocnica, policajné aj hasičské stanice, malé obchodíky s obmedzeným výberom tovaru a pod podlahami parkujú malé drevené člny. Sem tam sa drevenými chodníčkami ozvú kroky a napokon sa objaví usmievavá žena či muž. Ženy aj tu nosia cez vlasy prehodené šatky a muži si obľúbili svojrázne, klobúčiky ozdobené orientálnymi ornamentmi. Medzi drevenými domami stojí aj niekoľko krásnych domov, za aké by sa nemusela hanbiť žiadna rodina ani u nás.

Vojdeme dnu do priestrannej obývačky, ktorú zdobí portrét sultán a jeho poslednej manželky, veľká kniha o Bruneji, Korán a obrovská plazmová televízia s modernou klimatizáciou. Domáci prinesú na stôl horúci čaj a maličké koláčiky vyrobené zo sága, ryže a kokosu. Pitná voda, elektrika, kanalizácia, to všetko je tu samozrejmosťou, no vonku si človek všimne, že ostatné domy na pokraji rozpadnutia tieto vymoženosti nemajú. „Sultán sľúbil každému Brunejčanovi, ktorý chce bývať na vode, že im postaví dom s vybavením“ dozvieme sa. Nevypovedanou otázkou v hlave zostáva len to, prečo len tento jeden dom naokolo žiari novotou a ostatné sa rozpadávajú pri silnejšom vetre. Skôr je to divadielko pre občasného turistu, pretože do vedľajšieho nazrieť nesmieme. Domáci majú  sultána úprimne radi. Okrem základných životných potrieb majú takmer zadarmo aj zdravotníctvo, platy dva krát vyššie ako je priemer okolitých krajín, sultán platí šikovným študentom zahraničné univerzity svetových mien, rozdáva darčeky, no na strane druhej niektorí poukážu na to, že sa Brunej stáva čoraz konzervatívnejšou krajinou, kde platí prísny zákaz alkoholu a súdi sa podľa islamského práva.

Na periférii mesta leží azda najslávnejší bod celého Bruneja. Práve tu stojí palác, ktorý sa volá Istana Nur-ul Iman, teda Palác svetla a viery. Vošiel do Guinessovej knihy ako najväčší obytný palác sveta s neskutočnou rozlohou 200 tisíc metrov štvorcových. Priamo pod jeho strechou totiž žije sultán Hassanal Bolkiah. Sultána jeho stavba stala takmer 1,5 miliardy dolárov, ale jeho rozprávkové bohatstvo je tak obrovské, že si túto položku možno ani nevšimol. Má tu však 1788 miestností, viac než 200 kúpeľní, mešitu, banketovú sálu a nechýba tu ani jeho okázalá zbierka najdrahších áut sveta, helikoptéry, kone na konské pólo a všetko na čo si len neobyčajný smrteľník pomyslí. To všetko tu stojí vďaka petrodolárom, pretože Brunej doslova sedí na obrovských zásobách ropy. Prvý krát sa tu ropa objavila v roku 1910 a prvé výskumy na mieste robili Briti, no až v roku 1928 sa tu etabloval prvý, skutočný vrt. Dnes sa veci menia a v Bruneji sa čoraz častejšie skloňuje aj to, že ropa dochádza a preto rozmýšľajú nad hľadaním nových, morských vrtov. Palác je žiaľ pre verejnosť zatvorený, no dá sa priblížiť k bráne ozdobenej brunejskými symbolmi a len v diaľke sa občas niečo zaleskne. Tam niekde v diaľke žije sultán Bokliah, ktorého majetok sa odhaduje na takmer 20 miliárd dolárov.

Sultán nestavia len paláce, ale aj mešity, aby u ľudí podporil islamskú vieru a medzi najkrajšie mešity, ktoré vznikli pod jeho patronátom sa radí mešita Jame´Asr Hassanil Bolkiah. Navždy bude pripomínať 25.výročie vlády sultána a jej zjav pôsobí ako by ju vystrihli z príbehov Tisíc a jednej noci. Neďaleko odtiaľto je rušná štvrť plná malých podnikov. V Bruneji sa mieša malajská, indická, indonézska či čínska kuchyňa, no kto hľadá, ten nájde aj najväčšiu brunejskú špecialitu menom Ambujat. Vyrába sa z vnútra ságovej palmy a vyzerá ako kopec mazľavého, neforemného, priesvitného želé bez akejkoľvek chuti. Naberie sa drevenými paličkami a až keď sa ponorí do niektorej z pripravených omáčok, dostane chuť. Nie každý však vie brunejskú špecialitu oceniť a tak ambujat nebude patriť medzi svetové špeciality. Aj mne stačí maličký kúsok a viem, že toto jedlo už nemusím nikdy v živote vidieť.

Nazad v centre Bandar Seri Begawanu je príjemne sa túlať a objavovať ukryté zákutia. Medzi domami vynikne odrazu modrá farba fasády z ktorej sa vykľuje kostol sv.Andreja. Aj kresťania v Bruneji stále žijú a dnes ich tu môže byť podobne ako budhistov okolo 40 000. Kresťanské sviatky na verejnosti, vyučovanie kresťanstva či manželstvo medzi islamom a kresťanstvom je dnes už po nových zákonoch zakázané, ale miestni kresťania odtiaľto neodchádzajú. Večer je živým miestom aj trh s jedlom neďaleko námestia a kruhovej budovy s vystavenými kráľovskými regáliami. Niekoľko podnikov tu stojí jeden vedľa druhého a stačí si ukázať na čerstvú rybu či krevety a o pár minút ich máte hotové a chutné na tanieri. Dostať tu aj slížové polievky, opekané kura či iné miestne špeciality. A ak predsa len dostanete chuť na pohár chladeného piva, skúste sa diskrétne spýtať v niektorom z lepších hotelov či nemajú „špeciálny čaj“. Sem tam to funguje, no dostanete ho do šálky a ukryjú vás niekde do záhradky. Brunej skrýva veľa prekvapení.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Brunej 24-25.marec 2015

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal bol plný emócií.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.


Už ste čítali?