Turkmenistan I. - Mary. Zlaté sochy a vôňa šašlíkov

Autor: Tomáš Kubuš | 5.6.2017 o 9:34 | Karma článku: 9,01 | Prečítané:  2953x

Slávna Hodvábna cesta sa kľukatí mnohými smermi a kedysi viedla aj cez dnešný Turkmenistan. Opustím pohodu uzbeckých čajchán a za zvláštnou hranicou sa ocitnem vo svete, kde stoja zlaté sochy a rozlievajú sa príbehy mesta Mary...

Ranná Buchara sa ešte nestihla poriadne ani prebudiť a mikrobus už za sebou necháva slávne monumenty mesta, ktoré uchvátilo už toľko dobrodruhov, cestovateľov či tulákov. V pekárničkách už rozvoniava okrúhly uzbecký non, muži fajčia pri svojich taxíkoch a k bazáru sa zbiehajú vozíky. Inak Buchara ešte sladko spí. Cesta na uzbecko-turkménske hranice trvá z mesta hodinu a pol. Cesta končí pri mreži s dvojicou uzbeckých pohraničníkov v tmavo zelených uniformách. Prvý rozhovor, prvé ukázanie pasu, prehliadka batožiny, odovzdanie deklarácie, druhý rozhovor, kontrola pasu, víz, výstupná pečiatka. Koniec? Nie, nie, veď sme ešte ani len nedosiahli turkménsku stranu. Stredná Ázia je oblasť, ktorú si človek často musí zaslúžiť a tak leží turkménska strana necelé dva kilometre odtiaľto. Pred troma rokmi tu nepremávalo nič, čo by cestu uľahčilo, ale dnes stačí počkať na biely mikrobus a za dolár či dva vás vezme zemou nikoho, kde pravidelne stoja odstavené najmä turecké a iránske kamióny. Až na konci tejto rozbitej cesty je posledná uzbecká mreža a prvá turkménska. Mladý colník v turkménskej uniforme nevie po rusky ani po anglicky. Jediným jazykom akým sa vieme dohovoriť je turečtina, hoci on rozpráva turkménsky, no je to tá istá jazyková rodina. Zapisuje si moje meno do zažltnutej knihy a keď mu to trvá akosi pomaly, príde ho nadriadený napomenúť, vyhodí ho, sadne si na jeho stoličku a niekoľko písmenok pridá sám. Koniec? Nie, len začiatok. Ešte treba zdolať posledný kilometer a až tam sa začne „prechod hranice“. Vstupný, administratívny poplatok, pečiatka do pasu na víza a prehliadka batožiny. „Máš koberce? Drogy? Lieky? Náboženskú literatúru? Zbrane?“ muž v uniforme po mne strieľa otázky a keď ich zodpovedám správne môžem ísť ďalej. Konečne v Turkmenistane!

Z hranice trvá cesta do Mary niekoľko hodín. Ak sa podarí je to päť, ak to ide pomalšie, pokojne aj šesť. Človek sa teší, že sa tu ocitol a ešte sa ani poriadne nestihne spamätať a už sa otvorí pohľad na obrovskú rieku Amu Darya, bájny Oxus. Vďaka nej sa kedysi dávno o Uzbekistane hovorilo ako o mieste zvanom Transoxiana a jej názov vyryl do svojej nesmrteľnej knihy aj Robert Byron. Túto istú rieku prekračoval na svojom ťažení Alexander Veľký a teraz pri nej stojím zoči voči. Opäť sa stretávame a v mysli si prehrávam to, ako sme ju prekračovali pred niekoľkými rokmi neďaleko uzbeckej Chivy pri mojej prvej návšteve tohto unikátneho regiónu. Mikrobus zastaví a ja kráčam pontónovým mostom po vlastných. V diaľke vidno aj železničný most, ktorý tu postavili ešte v dobe cárskeho Ruska. Vždy keď prejde väčšie auto, most sa rozkolíše a tak sa hýbe takmer stále.

Pre návštevníka prichádzajúceho z juhu či severu pripomína Mary životodarnú oázu v strede ničoho. Mesto totiž leží na hlavnej ceste medzi Turkmenabadom neďaleko uzbeckých hraníc a Ašchabadom vzdialeným len niekoľko kilometrov od Iránu. Od nepamäti tak bola táto oblasť prirodzenou zastávkou karaván a hoci sa turkménskou krajinou už neprepravujú obchodníci na desiatkach tiav, stále je Mary príjemným miestom na prerušenie cesty a nadýchnutie sa exotickej atmosféry málo známeho miesta. Okolitá step a piesky púšte Karakum sa na periférii mesta stratia a z roviny sa dvihne niekoľko budov obklopených mestom. Mesto Mary má dnes viac než 120 tisíc obyvateľov, hoci na prvý pohľad by si to nikto netrúfol odhadnúť. Kedysi dávno, neďaleko od dnešného mesta stál slávny Merv, ktorý poznal Alexander Veľký, ktorý premenili seldžuckí Turci na najväčšie miesto sveta a ktorému neskôr Džingischánov syn Toluj zasadil poslednú ranu a utopil ho v krvi. Dnes tu z piesku vyrastajú ruiny slávneho mesta, to preto museli moderné Mary presunúť o kúsok ďalej. Prvé stavby postavané z mramoru obkolesujúce námestie priženú do hlavy nevyslovené otázky či je človek naozaj v Turkmenistane. Koľko o ňom vieme? Nomádi, púšte, horúčavy, ťavy, no čakal by tu niekto výstavné budovy za aké by sa nemuselo hanbiť nejedno európske veľkomesto? Mary je od prvého momentu neskutočným prekvapením.

Hlavné ulice mesta majú niekoľko pruhov, no nikdy nie sú plné áut. Vozový park v sebe zahŕňa obrovitánske rozdiely, pretože raz cestou prefrčí najmodernejší typ auta a za ním sa hrkotá stará Lada s opadanou farbou a v pootvorenom kufri sedí niekoľko sliepok a kohútov. Aj napriek tomu, že je Turkmenistan, podobne ako celá stredná Ázia, moslimskou krajinou, dodnes tu nájdeme niekoľko svätostánkov ozdobených krížom. Tým najkrajším je pravoslávny kostol Pokrovskaja zo začiatku 20.storočia. Postavili ho Rusi v období, kedy sa sem sťahovali v rámci Sovietskeho zväzu a hoci sa ten rozpadol, mnohí tu zostali žiť dodnes. Ruský kňaz pootvorí dvere a ruštinou nás víta, aby sme sa pozreli dovnútra. Z vonku pôsobí kostol jednoducho, ale veľmi príťažlivo a jeho tehlové steny sú natreté bordovou až silne červenou farbou. Niekoľko žien s prehodenými šatkami cez vlasy sedí pod neveľkými korunami stromov a zhovára sa. Interiér je malý, útulný, no úplne prázdny. Okolo ikonostásu visí niekoľko ikon a pod malou sochou Krista plápolá plamienok.

Centrum mesta Mary je iné ako jeho zvyšok. Na prvý pohľad pôsobí futuristicky, umelo a bez života, no skrýva v sebe niečo príťažlivé. Moderná tepna mesta sa tu vylieva na priestrannom námestí, ktoré do seba zahŕňa aj veľký park ozdobený mešitou stojacou za cestou. V strede kruhového objazdu stojí niekoľko sôch starých hrdinov, najmä z obdobia kedy vládli nad Turkmenistanom Seldžukovci. Často sa tak na ľudí pozerajú básnici, umelci či dokonca samotný sultán Arp Alsan a Sandžar. Mešita Gurbanguly Hadži sa za posledné roky stala ikonou celého mesta. Súčasný prezident Berdymuchamedov ju dokončil síce až v roku 2009, no získala si srdcia občasných návštevníkov. Islam tu v strednej Ázii prechádza zaujímavými zmenami a desiatky rokov tvrdého, sovietskeho režimu, ktorý podporoval ateizmus sa na viere domácich podpísal tým, že v mešitách nikdy nie je rušno. Aj sem sa zmestia dve či tri tisícky ľudí, ale málokedy tu človek stretne tucet mužov. Prázdnota však ešte viac umocňuje fantastický, moderný priestor. Telo mešity pokryl snehobiely mramor a nad jej modrú kupolu sa dvíhajú štyri štíhle minarety vysoké 63 metrov. Päť krát za deň sa z nich ozve zvolávanie na modlitbu, ale život v meste sa tým vôbec nepreruší. Len pár metrov odtiaľto stojí moderná budova, ktorá by svojim zjavom mohla pokojne predstavovať prezidentský palác. Nie, nie, v tomto prípade sa človek pozerá na „obyčajnú“ knižnicu. Podobne ako mešita, aj ona je postavená z mramoru a vedie k nej séria schodov. Každý si pri pohľade na tento kolos pomyslí, že Turkméni musia vo voľnom čase len čítať knihy, no s knižnicami to nebolo vždy v krajine tak slávne. Bývalý prezident Turkmenbaši alebo „otec Turkménov“ sa totiž za svojej éry rozhodol knižnice pozatvárať a zrušiť, pretože tak či tak by mal každý čítať len jeho knihu Ruhnáme a posvätný Korán a keďže obe tieto knihy musel mať každý doma, knižnice stratili spoločenský význam. Ako náhle sa cudzinec odváži vojsť dnu, niekoľko strážnikov spozornie a z tvárí im cítiť prekvapenie. Rýchlo ukážu na dvere s tým, že je zakázané prechádzať sa interiérom. Čo zakázané nie je, je pristaviť sa pri zlatej soche bývalého prezidenta Turkmenbašiho. Za svojej éry svojimi sochami zaplavil celú krajinu a najznámejšou bola socha otáčajúca sa za slnkom v hlavnom meste. Prezident tu stojí na podstavci s rozpaženou rukou a v druhej zviera svoju knihu Ruhnáme, kde napísal históriu Turkmenistanu, Turkménov a svojej rodiny. Boli časy, kedy ju musel každý Turkmén ovládať pretože bez nej nemohol spraviť vodičský preukaz, školské skúšky či pohovor do práce. Bizarnú monumentálnosť celého priestoru ešte vyšperkuje nové divadlo a naproti stojaci Duchovný palác. Každé veľké mesto ho má a ak sa v meste konajú nejaké stretnutia či oslavy, budú sa konať zákonite priamo tu.


Kompaktnosť Mary dokazuje aj to, že z bizarného, takmer prázdneho námestia stačí spraviť niekoľko krokov a odrazu sa priestor zaplní zvukmi, hlasmi, zvolávaním a chaosom. Neďaleko od brehov riečky Murgab totiž stojí obrovské mestské trhovisko. Tržníc je v Mary niekoľko, ale práve táto v absolútnom srdci mesta je najväčším a najrušnejším miestom. Vonku v tieni na chodníku si niekoľko podnikavcov rozložilo plachty a snažia sa predať zopár starožitností, staré knihy, odznaky, no nájdu sa aj takí čo predávajú zlaté šperky či obľúbené amulety. Hoci sme v islamskom prostredí, amulety ako pozostatok dávnych náboženstiev tu zostali a premiešali sa so súčasnosťou. Takmer každý Turkmén nejaký na sebe nosí a chráni ho pred zlým pohľadom či urieknutím. V tieni postávajú mladíci v kožených bundách a kto sa k nim priblíži na toho sa obrátia s tým, či sa nechystá zameniť doláre či eurá za miestne turkménske manáty. Zmenárne tu stále veľmi nefungujú a preto sa menia manáty na ulici, len si treba dať pozor, na to aby človek dostal toľko koľko dostať má. Miestni volajú bazár Džahan Merkezi a tvoria ho dva svety. Ten prvý sa ukrýva pod strechou a obchodníci tu pohodlne sedia vo svojich priestoroch a čakajú na zákazníkov. Z pootvorených dverí sa von dostávajú kilogramy oblečenia, stovky topánok, drobností, koberce, šatky, elektronika a v poslednej dobe aj najnovšie druhy mobilných telefónov. Až na konci, keď schodisko klesá nadol sa objaví lákavý svet stredoázijského bazára, ktorý pomotal hlavu nejednému cestovateľovi.

V maličkých obchodíkoch na hákoch visia obrovské neforemné kusy mäsa, no mnohí mäsiari len jednoducho nahádzali mäso na pripravené pulty. Je tu veľmi čisto a celý bazár pôsobí upravene. Roky, kedy sa predávalo priamo zo zeme sú už dávno preč a dnes pripomína bazár supermarket, hoci stále vyžaruje onú orientálnu dušu. Centrálna časť je plná ovocia, zeleniny, obrovský melónov na ktoré sú Turkméni obzvlášť hrdí, no nechýbajú tu ani kanvičky s mliekom či domáce syry a biele jogurty. Až bočné uličky sa zaplnia tovarom a prechádzajúcimi sa ľuďmi. Ak človek zbadá kopec ľudí, vie, že na blízku predávajú chlieb. Jeden, ten ruský pripomína tehlu a druhý, stredoázijský zase koleso menom non, ktorý je úžasne chrumkavý a čerstvý. Medzi najzaujímavejšie ochutnávky, ktoré viete nájsť patrí sušený melón. V minulosti bol tak obľúbený, že si ho do Bagdadu nechal posielať aj jeden z abbásovských kalifov a tradícia tu zostala dodnes. Najväčším lákadlom miestneho bazáru ani nie je tak tovar, ale samotní ľudia. Ženy chodia v Turkmenistane často oblečené v tradičných šatách. V ostatných krajinách strednej Ázie sa tieto tradície pomaličky vytrácajú, no tu sú neustále veľmi silné. Šaty majú často nádherné, pestré farby a sú zdobené vyšívaním na hrudi. Každý model je úplne iný a niekedy dokonca vyjadrujú príslušnosť k turkménskym kmeňom. Vlasy si ženy zakrývajú šatkami, hoci mnoho mladých dievčat si nevezme ani tú. Muži už opustili tradičné kabáty a voľné nohavice a skôr sa prechádzajú v košeli a nohaviciach. Turkméni sú nesmierne priateľskí, radi sa zhovárajú, pozdravia a tešia sa, že sa tu ocitol cudzinec. Tých sa do krajiny veľa nedostane a ročne sa tu podľa štatistík objaví niekoľko tisíc turistov z celého sveta. Človek tu dokáže stráviť hodiny potulovaním sa alebo pri rozhovore s ľuďmi v čajovni na rohu.

Podvečer sa prejdem okolo rieky Murgab, kde na brehu stojí príjemný podnik. Rozpália sa grily a na okolí cítiť vôňu dreveného uhlia a grilovaného mäsa. Šašlíky tu patria k najobľúbenejším jedlám a mnohým vôbec neprekáža ani bravčové mäso či vodka ako prípitok. Na stole pristáva boršč, lahodný šašlík s čerstvým chlebom a kanvica zeleného čaju. Turkménske Mary je odrazu ako stredoázijská rozprávka.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov

article_photo

 

 

 

foto: Tomáš Kubuš, Mary, 2014-2015
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cítila každý vpich ihly. Lekárov so slzami v očiach prosila, aby už prestali

Denník SME oslovil všetky univerzitné a fakultné nemocnice. Ani jedna nedostala podnet na násilie či neetické správanie personálu počas pôrodu.

KOMENTÁRE

Orbán môže mať čoskoro v regióne nového spojenca. Andreja Babiša

Babiš má blízko k jeho politickej kultúre.


Už ste čítali?