Albánsky Berat. Mesto tisícich okien

Autor: Tomáš Kubuš | 10.7.2017 o 10:12 | Karma článku: 7,21 | Prečítané:  2137x

Albánsky Berat patrí medzi skvosty celej krajiny. Odlepíme sa z pobrežia a starovekých miest a ocitneme sa v krásnych, zabudnutých štvrtiach osmanského mesta s pevnosťou na brehu rieky. Berat mesto tisícich okien...

Cesta do albánskeho Beratu trvá zo starovekej Apollonie necelé tri hodiny. Za oknom furdžonu, ako tu volajú mikrobusy pre dvanásť až pätnásť ľudí sa odvíja krása balkánskej krajiny. Takmer všade naokolo sa dvíhajú menšie či väčšie pahorky, úrodné údolia, pasienky a malé, zaprášené mestečká žijúce vlastným životom nad ktorými rastú štíhle minarety. Na prvý pohľad pripomína albánska krajina Turecko a možno ani nie sme ďaleko od pravdy, pretože aj osmanské dejiny, ktoré vzišli z dnešného Turecka tu po sebe zanechali nezameniteľnú stopu. Jedno z miest, ktoré sa stalo synonymom pre osmanskú krásu je mesto Berat v centrálnej časti krajiny. Dnešný Berat má málo cez 70 000 obyvateľov, ale človek by mu tipoval pokojne dvojnásobok. Kedysi mu nik nepovedal inak, než Beligrad, teda Biely Hrad a hoci sa tu dnes hovorí albánčinou, ktorá nemá so slovanskými jazykmi nič spoločné, nie vždy tomu tak bolo. Staroveký Berat zakladali Gréci ešte v 6.storočí pr.Kr, no postupom času sa tu vystriedal snáď každý, kto v regióne v toku storočí niečo znamenal. Žili tu Gréci, staroveké kmene Ilýrov, Rimania, rozprestrel tu krídla byzantský orol a napokon si ho podrobila expanzívna ríša Osmanov, ktorá si v tom čase ešte brúsila zuby na Konštantínopol.

Dovolenka Albánsko

Last Minute Albánsko za konečné ceny nájdete na Dovolenka.sme.sk.

Moderná autobusová stanica na periférii Beratu je čistá a upravená, no svojim výzorom akoby nezapadala do albánskej mozaiky. Má v sebe víziu moderného Albánska, ktorú naštartoval turizmus rozvíjajúci sa posledné roky. „Do mesta sú to ešte tri kilometre“ varuje usmievavý taxikár pri svojom starom, no nablýskanom Mercedese, ale to nám nevadí. Radi si trochu aj zašliapeme. Nový Berat je podobný iným albánskym mestám. Pretína ho hlavná cesta a okolo nej sa rozvinul život zabrzdený siestou. Tá po vzore južanských krajín opantala aj Albánsko a takmer všetky obchodíky sú pozatvárané, pár ľudí posedáva v kaviarničkách z pootvorených okien sa von šíri vôňa pripravovaného jedla.

Starý Berat vyrástol na brehu rieky Osum a tá ho dodnes rozdeľuje na dve hlavné štvrte. Na pravom brehu stojí pôvodne kresťanská štvrť Gorica a z brehu ľavého sa dvíha vysoké skalnaté bralo ozdobené Beratskou pevnosťou a pitoresknou časťou zvanou Mangalem plnou osmanských domov. Cez rieku Osum vedie nádherný, kamenný most, aby sa človek pohodlne dostal do Gorice. Ten pôvodný postavil ešte v roku 1780 osmanský sultán Abdülhamid I., ale na jeho stavbu použili drevené trámy. Neprežil pád Osmanskej ríše a tak ho museli začiatkom 20.storočia postaviť nanovo z kameňa. Je dlhý 129 metrov a nad riekou ho drží sedem mohutných kamenných oblúkov. Albánsko je zahalené rúškom tajomstva a preto niet divu, že sa tu takmer s každým kameňom spája príbeh či legenda. Tá o moste hovorí, že pri jej stavbe do neho spravili miestnosť kam zatvorili dievča, aby si nepohnevali miestnych duchov. Aj preto sem tam domáci volajú Most Gorica prívlastkom „dievčenský“. Na protiľahlej strane stojí do svahu pod pahorkom Špirag postavená štvrť Gorica. Život tu začal pulzovať v 16.storočí, kedy sa sem väčšina kresťanov presťahovala a dodnes tu cítiť ráz pokojnej a neuponáhľanej atmosféry. Nad strechami domov sa dvíha kamenná zvonica a hoci je Albánsko dnes moslimskou krajinou, stále tu žijú nezanedbateľné kresťanské menšiny. Dnes tu žije niekoľko stoviek ľudí, najmä starších, ktorým sa v tvárach značí neurčitá nostalgia a Gorica pomaličky vymiera. Kým v iných štvrtiach je podvečer živo a ľudia sedia vonku, na námestiach či v podnikoch, tu v Gorici sa kamennými ulicami preháňa vietor a ticho. Obyvatelia Gorice majú na protiľahlom svahu pohľad na krásny, byzantský kláštor sv.Michala. Na prvý pohľad pôsobí neprístupne, pretože je doslova nalepený na skale, ale pri lepšom skúmaní k nemu vedie útla, ostrá cestička raziaca si cestu pahorkom.

Vďaka nádhernej panoráme na štvrť Mangalem sa Berat prezýva „mesto tisícich okien“. Osmanské domy sú naukladané tak vedľa seba, že z diaľky má človek pocit, akoby boli poprepájané do obrovského bludiska. Ešte sme len prišli na prah starého mesta a ja som fascinovaný jeho krásou. Domy Mangalemu sú pomerne veľké. Žiadne malé domčeky s jednou či dvomi izbami, ale väčšinou sú dvoj, trojposchodové a široké, vďaka čomu môžu mať na jednom dome bez problémov aj šesť veľkých okien stojacich pri sebe. Presne pre tento pohľad si Berat zaslúžil svoju prezývku pod ktorou ho v krajine poznajú dodnes. Podobne ako Gorica aj Mangalem sa rozbieha do svahu, len s tým rozdielom že na jeho konci stojí kamenná pevnosť. Rieka Osum sa ticho vlní svojim korytom a za pekného počasia dokonca nad mestom vidno vysoké, skalnaté štíty pohoria Tomorr. Na jar a začiatkom leta majú špičky stále pocukrené snehom, no počas leta sa roztopí, aby ich jeseň opäť prikryla. Dávno, keď ešte na svete nežilo toľko ľudí bola hora Tomorr obrom, ktorý bojoval s obrom Špiragom o priazeň krásnej ženy. Obaja obri však v boji zahynuli a dievča sa utopilo vo vlastných slzách z ktorých vzišla rieka Osum. Na hlavnej ceste pod Mangalemom dnes stojí zopár menších obchodov, informačná kancelária, predajňa s niekoľkými tradičnými výrobkami a mešita Beqarevet s jedným minaretom. Postavili ju v 19.storočí a jej zvláštnosťou bolo, že slúžila výlučne pre slobodných obchodníkov či ich pomocníkov.

Mangalem dnes tvorí pár desiatok domov, ale aj napriek tomu sa stali ikonou celého Albánska. Dokonca sa spoločne s osmanským dedičstvom mesta Gjirokaster prebojovali na zoznam UNESCO pre svoju jedinečnosť. Na okraji štvrte stoja rozpadnuté ruiny niekdajšieho paláca, kde býval miestny osmanský paša a spravoval mesto. Po odchode Osmanov sa mnohé monumenty vtedajšej moci rozpadli na beztvaré ruiny. Pre celú štvrť sú príznačné kamenné cestičky rozlievajúce sa medzi domami ako malé riečky. Stáčajú sa za ošúchanými rohami, stúpajú do svahu a napokon sa len tak bez varovania skončia. Vysoké domy vrhajú do uličiek tieň a niektoré sú dokonca tak úzke a ukryté, že celý deň nepocítia silu slnečných lúčov. Keď prší, voda sa na nich nedrží, ale rýchlo steká nadol a vtedy sa tu takmer nedá kráčať. Pripomína kút Albánska, ktorý sa už mal stratiť a ustúpiť modernému storočiu, ale zabudlo sa na neho a tak sa tu človek môže vrátiť v čase. Rodinný penzión, kde strávime noc je priamo v tejto štvrti. Aj on je v starom, osmanskom dome a žije v ňom milá, albánska rodinka, ktorá sa rozhodla privyrobiť si prenájmom. Majiteľ domu nehovorí ani po anglicky ani po nemecky, ale zato ovláda taliančinu, ktorú sa naučil počas štyroch rokov práce v Bari. „Veľmi veľa Albáncov odišlo pracovať do Talianska a mnohí tam zostali dodnes, hoci naša albánska ekonomika za roky stúpa hore a život sa tu výrazne zlepšil“ povie. „Mali sme Taliansko za vzor a aj preto sme takto ekonomicky prepletení. Počuli ste už aj o tom, že teraz dokonca chodia Taliani z juhu za prácou k nám do Albánska?“ zasmeje sa. „Keď budete chcieť ísť hore na pevnosť, dajte mi vedieť a odveziem Vás tam“. Lúči sa s nami a aj podľa jeho slov má človek pocit, že tu nie je len ako hosť, ale ako člen rodiny. Za domami sa svet starého Beratu prelieva do Beratu nového. Tu stojí moderné námestie dekorované veľkým kresťanským svätostánkom a dookola stojí niekoľko obchodov. Večer je tu plno, pretože na malom kúsku nájdeme niekoľko pivární, kaviarní a reštaurácii. Každý má tu svoju a preto nie je pohľad na tucet mužov hrajúcich karty či tavlu pri pohári oroseného piva s cigaretou v ruke žiadnym prekvapením.

Na známu Beratskú pevnosť vedie kamenná, dláždená cesta bez konca. Teda aspoň tak ju človek vníma keď šliape nahor, pretože stúpa do ostrého kopca. Niekoľko ľudí sedí vonku na priedomí a sleduje hŕstku turistov potiacich sa pri výstupe. Obrovitánska pevnosť tróni na kameni akoby bola pomyselným Olympom strážiacim celé mesto. Je prístupná len z dvoch strán, pretože ostatné sú príliš nedosiahnuteľné. Ako prvé sa na vrchole pahorka vyrysujú hradby s vysokými, hranatými vežami. Práve za nimi tu postavili v 13.storočí starú štvrť Kaladža s niekoľkými kresťanskými zvonicami. V hradbách sa odráža kus albánskej histórie, pretože prvú pevnosť, ktorú tu mali postavenú Ilýrovia vypálili Rimania už v 2.storočí pr.Kr a neskôr byzantskí cisári Theodosios II. a Justinián I. investovali financie na obnovenie pevnostných múrov. Pomedzi veže ticho rastú do výšky ihličnaté stromy a svojou arómou napĺňajú priestor. Tu hore na pevnosti stále žije niekoľko ľudí a ich tiene sa mihotajú v úzkych uličkách. Domy sa pozvoľna rozpadávajú a do ich obnovy nikto neinvestuje tak ako v Mangaleme. Niekoľko domácich sa snaží zarobiť pár stoviek lekov predajom tradičných obrusov, výšiviek, dečiek či domácej rakije, ktorá patrí v Albánsku k národným nápojom. Kamene, ktorými kedysi dávno dláždili cestu sa rozostúpili a pomedzi ne vyrastajú trsy prenikavo zelenej trávy či dokonca niekoľko kvetín. Aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, pevnosť je doslova prešpikovaná pokladmi. Dodnes sa tu medzi domami a ulicami skrýva takmer dvadsať malých i väčších kostolov nesúcich v sebe kresťanské dedičstvo predislamského Albánska. Hovorí sa, že najkrajšou pamiatkou celej Kaladže je „Onufri“. Onufri nie je názvov stavby, ale meno slávneho maliara, ktorý sa v 16.storočí venoval maľovaniu ikon. Stačí v Kaladži vysloviť jeho meno a každý Vás nasmeruje na miesto Kostola uspania Panny Márie. Z vonku ho takmer nie je vidno, no otvorená brána prezradí, že sa za ňou skrýva nádvorie ústiace do svätostánku. Vo vnútri vyplní priestor ikonostás zo 16.storočia. Roky tu môžu trošku klamať, pretože kostol postavili až o dvesto rokov neskôr, no dnes je zároveň aj múzeom maliara Onufriho, ktorý mal dokonca pôsobiť aj v Benátkach. Ikonostás dýchne starobylosťou a medzi tmavým drevom sú vtlačené staručké ikony znázorňujúce Krista i Pannu Máriu. Túlanie sa tichými uličkami nemá konca kraja a je obmedzené len zvyškami povaľujúcich sa hradieb. Na niektoré miesta sa dá dokonca vyliezť a človek tak získa panorámu nielen Kaladžy, ale aj moderného Beratu na brehu rieky.

Podvečer nás kamenné cestičky privedú nazad do centra mesta na námestie neďaleko moderného kostola. Už predtým sme si tu všimli podniky a tak sme vedeli, že sa sem pôjdeme navečerať. Objednáme si köfte, zeleninové šaláty a kecáme takmer až do tmy. Čakáme na ňu, pretože vtedy sa starý Berat rozsvieti a jeho panoráma sa leskne na hladine rieky. Berat sa tak môže pretvoriť do nádhernej spomienky.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov a Street Food Hunters

article_photoarticle_photo

 

 

 


foto: Tomáš Kubuš, Berat, 30-31.júl 2014

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Veľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

KOMENTÁRE

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.


Už ste čítali?