Albánsky Gjirokastër. Od Envera Hodžu k starej pevnosti

Autor: Tomáš Kubuš | 12.7.2017 o 10:34 | Karma článku: 9,48 | Prečítané:  3294x

Málo známe albánske mesto Gjirokastër sa u mňa zapísalo veľkými písmenami. Spoločne s Tiranou ma najviac prekvapilo z celej krajiny. Staré osmanské domčeky, kamenné uličky, kamenná pevnosť a príbeh Envera Hodžu...  

Berat a Gjirokastër, dve najpozoruhodnejšie osmanské mestá celého Albánska od seba neležia kilometricky veľmi ďaleko, no cesta medzi nimi zaberie vyše štyroch hodín. Cesta sa vinie horami a kým sa z kopcov zlezie do údolia rieky Drino, tak musí šofér snáď tisíc krát otočiť volantom. Až tu v údolí Drino sa rozvinie naplno juhoalbánsky kraj zvaný Epirus, o ktorom sa zvykne hovoriť, že patrí k najhistorickejším v rámci celej krajiny. Na úpätí hôr či v dolinách si pozorné oko všimne desiatky zaujímavých betónových stavieb. Preslávili Albánsko ďaleko za jeho hranicami, pretože snáď nikde inde na svete nepostavili dômyselnejší systém bunkrov ako tu v „krajine orla“. Bunkre aj po desiatkach rokov dokážu rozdúchať medzi Albáncami vášne, pretože jedni si myslia, že to malo svoje opodstatnenie, hoci sa nikdy nevyužili a druhí poukazujú na to, že výstavbou bunkrov sa minulo neskutočné množstvo peňazí, ktoré doslova vycicali albánsku ekonomiku. Pravdou však je, že za komunistickej vlády Envera Hodžu, zhodou okolností rodáka z Gjirokastëru, vybudovali v Albánsku takmer 700 000 betónových bunkrov. Podľa výpočtov ich bolo dokonca toľko, že na jeden pripadali štyria obyvatelia! Bunkrové šialenstvo skončilo až v roku 1985 po smrti Hodžu a odvtedy sú tisíce bunkrov v žalostnom stave. Mnohé sa snažili rozobrať, mnohé schátrali, ale sem tam sa dokonca objavili projekty, ktoré premenili bunkre na reštaurácie, podniky či dokonca štýlové kaviarne. Najviac ich však aj tak zostalo ležať v krajine bez akéhokoľvek využitia. Ak by ich však odstránili, vzali by Albánsku jeden z jeho najmarkantnejších symbolov. Nie nadarmo sa krajina pýši prezývkou „krajina bunkrov“.

Last Minute Albánsko

Vyberte si z ponuky lastminute zájazdov do Albánska za konečné ceny vrátane všetkých poplatkov.

Mikrobus nás vyhodí pred odbočkou do mesta na hlavnej ceste, pretože nezachádza, ale pokračuje ďalej. Za chvíľku sa zorientujeme, no je to pomerne ľahké, pretože stačí kráčať smerom na kopec, smerom k pevnosti. Podobne ako Berat aj Gjirokastër má svoju modernú a starú tvár. Miestni žijú najmä dole v modernom meste, ktoré do svojich útrob pojme takmer 45 000 obyvateľov, no návštevníkov láka mesto postavené vysoko na pahorku. Tu v modernom Gjirokastëri vleje ráno ľudí do žíl mesta a ulice sú doslova plné. Dnes už v Albánsku nie je problém s autami aký tu panoval minulé desaťročia a vyzerá to, že auto má každý, kto si to môže dovoliť. Vozový park je tu zvláštne pomiešaný, pretože na cestách jazdia najmodernejšie autá striedajúce sa so starými Mercedesmi, aké sa zo západných európskych krajín takmer vytratili. Neďaleko futbalového štadióna sa na malom námestí objavil trh so zeleninou a ovocím. Staré babky zahalené v šatkách a oblečené v dlhých, čiernych sukniach sedia na múrikoch a zo zástery predávajú ovocie, bylinky či koreniny. Vedľa stojí partia chlapov ponúkajúcich ryby či mušle a o kúsok vedľa sa predáva hydina, živá aj naporciovaná. Premelie sa tu dosť ľudí, no okrem nakupovania si sem chodia pokecať a dozvedieť sa novinky. Až keď začne cesta stúpať prudko nahor človek sa ocitne na rozhraní dvoch svetov.

Gjirokastër má ráz stredovekého mesta dotvoreného osmanským šarmom. Nie je v ňom takmer žiadna rovina a každá z kamenných ciest vystreľujúca z námestia buď klesá alebo stúpa. Vysoko na kopci tróni impozantná pevnosť dotvorená hodinovou vežou. Život sa však odohráva pod ňou. Staré mesto je zhluk niekoľkých hlavných ulíc prepletajúcich sa do kamenného labyrintu. Lemujú ich obchodíky a podniky, no miesta tu nie je veľa tak sa na káve sedí takmer priamo na ceste. Albánci po vzore Grékov, ktorí tu žijú milujú frappé, ale nepohrdnú ani silnou tureckou kávou. Čaj sa tu pije pomerne málo, ale za to keď ho uvaria, tak stojí za to. „Tie bylinky som natrhala na tom kopci“ položí majiteľka rodinného domu, kde budeme dnes spať na drevený stôl kanvičku a ukáže na pahorok, ktorý akoby vyrastal priamo z osmanských domov. Tie isté bylinky predávali dole v meste na trhu a zdá sa, že patria k tradičným a obľúbeným. Je tu krásne. Z mesta vyžaruje pokoj, ticho, pohoda a človek cíti, že by tu mohol prežiť pokojne aj niekoľko dní ničnerobením.

Stará osmanská mešita dokonale splynula s prostredím. Vyzerá ako každý iný dom naokolo a nebyť snehobieleho minaretu, nikto by to netušil, že sa za jej stenami skrývajú koberce a mihráb smerujúci na Mekku. Všetky strechy naokolo postavili z naukladaných kamenných bridlíc a tak pripomínajú francúzske alpské mestečko. Zaujímavé je, že osmanské domy nie sú naukladané vedľa seba ako v Berate, ale sú rozhodené do okolitých pahorkov akoby ich niekto vzal do dlaní a len tak rozsypal nad Gjirokastërom. Niektoré významné domy sa premenili na múzeá a najkrajší spomedzi všetkých je dom zvaný Zekate. Pred pár rokmi oslávil svoje dve sté narodeniny a odvtedy sa prakticky nezmenil. Tri poschodia vrhajú do ulice tieň a interiér je nádherne zachovalý a plný osmanských detailov. Pôsobí, že tu ľudia ráno vstali, odišli do práce a cez deň slúži ako múzeum. Tu v uličkách tiahnucich sa pahorkom stojí aj Etnografické múzeum neďaleko súčasnej školy. Školské nádvorie dotvára niekoľko zanedbaných pamätníkov a keď človek dosiahne múzeum, ocitne sa na významnom mieste. Múzeum totiž stojí na mieste, kde sa v roku 1908 narodil Enver Hodža, jeden z najslávnejších Albáncov 20.storočia. Nebyť červenej hviezdy a jeho mena nastriekaného na múre, nikto by nevedel, že to bolo práve tu. Je to jedna z najkontroverznejších postáv albánskej histórie. Od založenia komunistickej strany až po svoju smrť stál na čele Albánska a mnohé veci zmenil či už k lepšiemu alebo horšiemu. Stále ho v krajine veľmi veľa ľudí nenávidí či miluje a tak často rozhovory o minulosti vedú k hádkam. „Za jeho vlády sa dokonca Albánsko stalo prvou ateistickou krajinou sveta dozvieme sa pri múzeu, no sprievodkyňa už nedokončí myšlienku o tom ako zatvárali predstaviteľov cirkvi či duchovných a mnohí sa z väzenia nevrátili. Aj nenávisť voči náboženstvu napokon viedli k pádu celého režimu a tak sa hovorí, že viera v 90.rokoch zažívala renesanciu. Je zaujímavé byť na takomto mieste, ktoré je svojim spôsobom prepletené s osudmi tejto krajiny.

Pevnosť vysoko nad Gjirokastërom poznali ľudia už od 12.storočia, hoci kamenné pozostatky ktoré na nej dýchajú dodnes si pamätajú len storočie devätnáste. Za vstupnou bránou sa svet ponorí do temnoty kamennej chodby a z každého výklenku mieri na návštevníkov zbraň. Do pevnosti umiestnili múzeum a tak je tu plno artefaktov. Až za chodbou sa konečne objaví prázdne nádvorie s nádherným pohľadom na mesto. Všade naokolo sú staré domy a v diaľke sa vlní rieka Drino za ktorou sa dvíhajú kopce. Niekoľko mladých tu sedí vo dvojiciach na múriku a sledujú mlčky krásu pod sebou. Gjirokastër pôsobí skutočne malebným dojmom a preto sa človek nečuduje, že Ismail Kadare, najvýznamnejší albánsky spisovateľ 20.storočia pochádza práve odtiaľto. Inšpirácia na písanie musela doslova kričať z každej uličky či každej opustenej štvrte. Bizarnosť nádvoria dodáva priestoru stará americká stíhačka, ktorú Albánci zostrelili počas komunistického obdobia. Vystavili ju tu, aby ukázali ako dokázali poraziť imperialistov a dodnes je vďačným námetom na fotografie. Symbolom pevnosti sa stala hodinová veža, no okrem nej sú tu aj stajne, kostol či obávané väzenie využívané za protalianskeho kráľa Ahmeta Zoga.

Štvrte pod pevnosťou sú ozdobou Gjirokastëru. Sú tak fotogenické a prevoňané dozrievajúcimi figami, že má človek chuť prechádzať ich znovu a znovu, hoci nimi prešiel už dvadsať krát. Obchodníci posedávajú vonku, bavia sa spolu a keď ide niekto okolo, lákajú ich dnu. Miestami pripomína staré mesto malý Orient. Podvečer sa mnohé osmanské domy rozsvietia a tak sú vďaka nim kamenné uličky ako z rozprávky. O Gjirokastëri sa hovorí, že patrí k hlavným gurmánskym mestom Albánska. Je tu niekoľko tradičných, rodinných reštaurácii a tak nie je problém si vybrať. „Ochutnajte qifqi, je to jedlo, ktoré nájdete len tu v Gjirokastëri“ hrdo povie majiteľka podniku. Kto by sa nenechal zlákať? Qifqi sú unikátne miestne jedlo. Predstavujú ryžové gule, ktoré sú naplnené zmesou ryže, vajca a miestnych byliniek s mätou. Zaujímavá chuť. Albánci robia aj vynikajúce šaláty ozdobené bielym, slaným syrom a dokonca odporúčajú aj midije, teda mušle z neďalekej prímorskej Sarandy. Ku všetkému sa podáva miestne červené víno a treba ochutnať aj rakiju. Tú podávajú klasickú z hrozna, no dokonca Albánci majú v zálohe aj exotickú morušovú rakiju. Skoro každý kto môže si vyrába vlastnú, domácu rakiju a k albánskemu jedlu pasuje viac, než čokoľvek iné. 

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov a Street Food Hunters

article_photoarticle_photo

 

 

 


foto: Tomáš Kubuš, Gjirokastër, 31.júl - 1.august 2014

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?