Mahdia. Biele tuniské mesto

Autor: Tomáš Kubuš | 27.11.2017 o 8:06 | Karma článku: 3,98 | Prečítané:  1221x

O tuniskej Mahdii sa často a právom hovorí, že patrí k perlám celého východného pobrežia. Pobrežných miest tu nájdeme samozrejme veľa, ale nie každé má takú príjemnú a podmanivú atmosféru ako Mahdia. 

Kto vie čím si Mahdia získala svoju povesť jedného z najpríjemnejších miest tuniského pobrežia. Možno to je jej snehobielymi uličkami, pevnosťou alebo rybárskym prístavom, no každý kto vojde za veľkolepú kamennú bránu Skifa Kahla, ten sa odrazu zbaví starostí a ocitne sa v tuniskej rozprávke. Z meste Sousse to sem nie je ďaleko, zhruba 50 kilometrov a po krátkom presune sa objavíme na malej autobusovej stanici. Odtiaľ posledných pár kilometrov taxíkom k starému mestu a zrazu sme pred kamennou bránou.

Dovolenka v Tunisku

Vyberte si z ponuky last minute Tunisko za konečné ceny na Dovolenka.sme.sk.

Stačí pár krokov za bránu a uličky starého mesta sa rozlejú do diaľky. Sú dláždené kamennými kockami a každú chvíľku na nich počuť klopkanie topánok. Najväčší ruch tu je ráno, kedy ľudia hľadajú sem a tam, čo by si kúpili a potom podvečer, kedy mnohí vychádzajú do čajovní či podnikov si posedieť a pozhovárať. Na konci ulice sa vynára osem uholníkový minaret starej mešity, ktorý bude čoskoro zvolávať na modlitbu veriacich. Farebnosť Mahdii dodávajú drevené dvere a okenice. Každé majú inú farbu a tak človek kráča a okolo neho sa rozprestiera dúha zhotovená z historických dverí. Ak si porovnám v hlave Egypt či Maroko, tak Tunisko určite vedie v kráse obyčajných dverí. Ošarpanosť niektorých uličiek dodáva Mahdii patinu histórie. Je to veľmi staré mesto, veď ho poznali už aj starí Feničania či Rimania a hoci sa po ich impériách veľa nezachovalo, históriu je tu stále cítiť na každom kroku. Atmosféru starého mesta dotvárajú aj aristokratické domy s nádhernými fasádami. Niekde vytŕča do ulice drevený balkón, inde zase okná zdobia farebné sklíčka mozaiky, no keď návštevník prekročí pomyslený prah dverí a objaví sa na prvom nádvorí, až vtedy uznanlivo pokýva hlavou nad umením vtedajších architektov.

Mnohé uličky Mahdie majú snehobiely nádych, pretože Tunisania, ale aj mnohé iné národy na brehu Stredozemného mora milujú v architektúru bielu farbu a prispôsobili svoje mestá tak, aby ich nerozpálilo letné slnko na maximum. Veľká mešita, ktorá je hlavným svätostánkom Mahdie už z diaľky dáva o sebe vedieť vysokou striebornou kupolou, ale jej vstup zostal zatvorený. Návštevník môže nahliadnuť cez pootvorené brány, avšak na kamenné nádvorie mešity z 10.storočia sa cez prísnych strážcov nedostane. Pár desiatok metrov za ňou však začína morské pobrežie. Prístav je plný menších aj väčších lodí a viacero ľudí si prišlo posedieť na kamenný múrik s výhľadom na nekonečný horizont mora. Príjemný vietor sa pohráva s čajkami a vlny rozkolísali drevené člny odstavené na pobreží čakajúce na ranný lov. Nábrežím cválajú kone ťahajúce drožku a jej majiteľ sa každého pýta či sa nenechá zlákať odvozom za niekoľko dirhamov. Pahorok nad mestom obsadila mohutná kamenná pevnosť z prelomu 10. a 11.storočia, ktorá odolala nielen času, ale aj dobyvačným vojskám Francúzska a Španielska brúsiacim si zuby na stredoveké mesto. Dnes zíva pevnosť prázdnotou a kto sa sem vyberie, ten tu bude pravdepodobne sám. Schodiská ponorené do tmy stúpajú nahor na najvyššie miesto pevnosti a odrazu sa odkryje celá panoráma Mahdie. Na jednej strane naráža more na pobrežie posiate loďkami a moslimským cintorínom a na strane druhej sa pomedzi strechy domov vynárajú kupoly a minarety mešít.

Nazad v labyrinte starého mesta sa necháme unášať len atmosférou. Máme pocit, že sme videli všetko čo sme si priali a tak sa len túlame. Chladný februárový vietor sa preháňa uličkami a tak niet divu, že horúci čaj je nápojom číslo jedna. Stratíme sa v podniku, kde je len niekoľko drevených stoličiek a objednáme si ľahký obed. Aj napriek tomu, že som už zjedol desiatky polievok menom harirra v Maroku, vždy si pomýlim jej názov s harissou, pikantnou, pálivou pastou. Suverénne si teda v rodinnom podniku pýtam tanier harissy. Starý muž na mňa hľadí s neistotou, niečo si po arabsky zašomre, spýta sa „harissa?“ a ja len súhlasne prikývnem. Až keď mi miska pálivej pasty pristane na stole s čerstvým chlebom, uvedomím si, že som to opäť poplietol. Kto by si myslel, že sme ju vrátili nazad, ten by sa zmýlil. Bola výborná, štipľavá a človek hneď zabudol na chladný vietor v uličkách Mahdie.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete na novom webe Street Food Hunters, kde cestujeme po svete a hľadáme nielen skvelé jedlo. 

article_photoarticle_photo

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Petra Fukatscha

Futbalová bitka? Vraj je to neodolateľné vzrušenie

Prečo sa futbaloví fanúšikovia bijú a hokejoví spoločne zabávajú.

ŽENA

Etnologička: Aj na slovenskej dedine boli panny len na oko

O predstieraných, posvätných aj starých pannách rozpráva Tatiana Bužeková.


Už ste čítali?